Minulosť ešte nie je minulosťou

„Na rozpálených námestiach / malých zabudnutých miest / niet koho opýtať sa / kam vedú nenápadné odbočky / a skryté zákruty.“

Ten kto vníma priestory okolo seba všetkými zmyslami, nájde v Brückovej poézii spojenca a niekedy v usporiadaní slov a hlások aj jemné znaky funkčného poetizmu. Predstavy a náznakové halucinácie, analógie – to všetko pomáha Brückovi vyťažiť z každodenných, samozrejmých a nehybných vecí motívy a časti mozaiky pohybu v ľudskej duši všetkými piatimi zmyslami, v jeho veršoch totiž môžeme vnímať city, pocity, vône i zvuky. Na ich vyjadrenie používa autor zväčša infinitívy (na znak čohosi daného) a 2. osobu (na znak čohosi, čo si má a môže človek všimnúť). Ide zväčša o nostalgické stavy s nemožnosťou návratu k tomu, čo bolo a možno bolo príjemné a dobré. Vnímanie priestoru a času je pre lyrický subjekt chvíľami prijateľné, azda odsunie smútok, ale tento proces zrazu zavŕši vyjadrením: „Oko bežca je neľútostne presné.“ Návraty do minulosti sú často zradné: „Zbytočne si niekam cestoval / hotel je v asanácii...“ a „Priestor na pozorovanie sa zmenšuje...“. Lyrický subjekt sa z „domovského“ teritória vzďaľuje do „cudzích“ priestorov len chvíľami.

Básne s vykreslením vertikálnych pocitov (niekedy aj citov), ich rýchle pominutie (nakrátko, ale i navždy) súvisí so silným motívom cesty (peši, vlakom či inak), rieky, v priestore sú pomyselné smerovania aj úsečky, tam sa niečo začína alebo končí, tam sa „overuje pravosť vecí“. Priestor za i priestor pred, minulosť, prítomnosť a budúcnosť – tento válkovský priesečník u Brücka nie je celkom kompletný, chýba budúcnosť. Jeho pocity končia zväčša teraz, čo prináša isté napätie i možnosť pre čitateľa dotvárať básnikovo vnímanie skutočnosti, lebo spomienky, minulosť – to je v predstavách hrdinu akoby dnešok, súčasnosť („vnímanie času sa vzďaľuje / bezpríznakovej skutočnosti“; „Umenie útekov je stále nedokonalé“). Spomienky i smútky a výčitky lyrického subjektu – niečo sa stratilo, niečo sa bezvýchodiskovo opakuje – stvárňuje pomocou obrazov každodennosti (štrková cesta, vyblednutý hárok papiera, odlupujúce sa steny...).

Autor dokáže funkčne nahromadiť v jednej krátkej básni obrazy, z ktorých vyčítame mozaiku prostredia, času, živých i neživých objektov a pocity subjektu. Väčšina básní (hoci sú krátke) vyúsťuje do spravidla dvojveršového záveru, akéhosi resumé, ktoré má spravidla charakter sentencie („Vzťahy sa vyjasňujú pomalosťou“). J. Šrank označil M. Brücka za profilového básnika súkromia v súčasnej slovenskej poézii.

Poézia Miroslava Brücka má veľa smútku i nostalgie, je v podstate realistická, neprešpekulovaná, priama, a o to údernejšia. Akoby hovorila čitateľovi: Pozri, toto si si všimol? A Brück si všíma absolútne drobnosti, najmä v prírode: „Medzi škvrnitými listami / záblesk svetla / myknutie jašterice // jas ako po narodení“. Prírodné motívy sú silné, vyjadrujú priame vnímanie sveta, ale majú v sebe aj druhý plán či symbolickosť. Verše sú nielen výtvarnými zábermi – obrazmi, ale aj melódiami či až hudobnými skladbami. M. Andričík sa vyjadril, že „silný vizuálny rozmer tejto poézie, odrážajúci aj Brückov vrúcny vzťah k výtvarnému umeniu, poukazuje na jeho schopnosť maľovať obrazy slovami“. Mnohé básne M. Brücka pripomínajú pomalé zábery kamery, či skôr umelecké fotografie. Vie prepájať dojmy z prírody s pohybom vo vnútri pocitov lyrického subjektu. Jeho zamyslenia predstavujú kruh podľa ročných období, akési opakovanie, v ktorom sa zakaždým niečo mení – nie tak v prírode, ako v človeku; niečo sa stráca, s niečím novým sa stretáva: „Môj unikajúci domov / neustále mení tušenú polohu / (zememerač mávajúci z druhého brehu / je viazaný mlčanlivosťou)“. V poslednej básni – Odchádzanie – akoby lyrický hrdina mal vôľu a potrebu zabudnúť na to, čo predstavil ako zväčša nostalgické spomienky („Koncom leta sa všetky dostupné / spomienky priblížili skutočnosti / ...“).

Publikácie z vydavateľstva Skalná ruža sú elegantné. V tomto prípade svojimi grafickými detailmi (E. J. Groch) a fotografiami (Viera Palkovičová), ktoré dotvárajú básnikovu zádumčivosť. Kniha Chýbajúce strany je ako celok veľmi nápaditá a estetická.
 
Gabriela Rakúsová