Čo ak sa niekto rozhodne žiť v horách, bez potreby spoločnosti, skrátka pre pocit? Pre pocit z chvíle, keď ráno podojí stádo, keď pozerá na západ slnka s pohárom vína, pre pocit z toho, že ho hora prijala. Tak, ako prijala stádo kamzíkov, borovicové stromy, steblá trávy a spev vtákov. Je vari preto horší človek? Je to odľud, ktorý si nenašiel miesto v spoločnosti? Nie. Je to horal, ktorý ním je, aby mohol žiť. Je to muž, pastier, murár, pustovník. Je to niekto, na koho je v meste príliš mnoho ľudí a na koho je gramatika v knihách príliš nezmyselná. „Ak niekto ide do hôr, tak preto, že dolu ho nenechajú na pokoji.“ A tak je v alpských horách Bruno, najlepší priateľ Pietra, slobodný a šťastný.
Pietro je hlavnou postavou a rozprávačom románu talianskeho autora Paola Cognettiho Osem hôr. V preklade Martiny Kolenovej vychádza kniha, ktorá sa veľmi rýchlo dostala do povedomia literárnych kritikov, ocenená aj prestížnymi cenami Premio Strega a Strega Giovani. V súčasnosti patrí Cognetti medzi najlepšie hodnotených a najviac čítaných talianskych spisovateľov. Je autorom, ktorý svoje knihy žije, preto nečudo, že mnohé z nich nesú autobiografické prvky, tak ako aj Osem hôr. Nie je typom autora, ktorý by písal knihy z popudu fantázie od tepla radiátora. Jeho dielo je živé, rovnako i jeho život dokumentaristu, odrážajúci sa v jeho tvorbe. To, čo píše, musí zažiť a navnímať až na kosť, nech to stojí čo chce. Knihu tvoria tri časti: Hory detstva, Dom zmierenia a Zima jedného priateľa, vzájomne od seba oddelené časovým posunom, no i problematikou, ktorú v sebe Pietro práve rieši.
Príbeh dvoch priateľov a jednej hory začal písať už ako dieťa. Rozpráva o chlapcovi Pietrovi, ktorého rodičia, milovníci prírody zosobášení v horách, odchádzajú za prácou do Milána. Namiesto alpského vzduchu, ticha a výhľadov na zasnežené stráne nachádzajú hluk mesta, smog áut a radu identických budov. Na melanchóliu ale nie je čas, a tak ich každodenné životy oddelili pomaly od toho, čo skutočne milovali. Niekedy si ale predsa len vďaka občasnému stretu s horami spomenuli na to, čím vlastne sú. A tak sa v jeden deň rozhodnú prenajať si malý domček v dedinke Grana v horách, kde žije len málo obyvateľov. Aby mali kde odísť, keď im už v Miláne dochádza vzduch. Práve tu sa začína príbeh priateľstva, ktoré sa v živote objaví len ojedinele. Priateľstvo dvoch chlapcov, neskôr mužov. Bruno je divým pastierom bez vzdelania, no v prostredí lesa majstrom. Cez ostýchavý začiatok sa s Pietrom, chlapcom v rovnakom veku, stanú nerozlučnou dvojicou. Spoločne brázdia okolie „ich hory“, jazier a lesov s neprekonateľnou túžbou po dobrodružstve. Najťažšími sa však stanú odlúčenia na konci leta, kedy sa musia vrátiť naspäť k svojmu životu a otázke, ktorá sa vynorí vždy, keď Pietro odchádza do Milána: „ak tam hore bol raj, prečo sme tam neostali žiť?“
Pietrov otec Giovanni je zanieteným „zdolávačom“ vrchov. Nie je typom turistu, ktorý by rozjímal počas cesty nad odtieňmi zelenej na listoch stromov. Potrebuje ísť hore, a to čo najrýchlejšie. K svojej vášni smeroval Pietra, neskôr aj Bruna, ktorého bral ako druhého syna. Každý víkend, kedy bol Pietrov otec mimo svojej práce v Miláne, si vytýčil cieľ, o ktorom dlho predtým s Pietrom sníval. Pretože to bolo potrebné. Pietro sa snaží držať s otcom tempo, a to aj za cenu, že vyvrhne raňajky z predchádzajúceho dňa. Jeho snaha je taká urputná, až sa sám seba spytuje, či je dôležitejšie vyliezť ten kopec, alebo naplniť očakávania otca. Typický psychologický konflikt dospievajúceho chlapca s otcom sa nesie takmer celým príbehom. Bohužiaľ, boj pretrvá aj do dospelosti a zapríčiní medzi nimi niekoľkoročnú bolestnú odmlku. Počas nej sa Pietro osamostatní v byte v Turíne a na Granu a svojho priateľa takmer úplne zabudne. No zabudne aj na horu, vôňu stromov, šum vetra a kruhy na hladine jazera.
Keď sa po rokoch vracia do Grany, nachádza svojho priateľa Bruna iného, než ho poznal. Stal sa murárom a z alpskej pastviny do mesta odísť netúži. Spoločne začnú vo výške vyše dvetisíc metrov stavať jedno leto zo starej zrúcaniny na samote dom, ktorý sa stane ich úkrytom, a proces stavby ich opätovným spojením. Pietro si veľmi rýchlo spomenie, čo všetko vďaka kolobehu mestského života zo svojho srdca vytesnil. Sám seba sa spytuje, kde toľké roky vlastne bol a čo spôsobilo, že na horu takmer zabudol.
Osem hôr je kniha uchopená dvoma mocnými rukami. Jedna vzdoruje, druhá zmieruje. A tak nejak to spolu ladí. Lebo tak to má byť. Kto vie posúdiť, ktorý život je lepší, než posudzovateľ sám? Život v meste, ktorý pohltí ľudskú dušu natoľko, že sa stratí sama v sebe, či svet hory, ktorá napriek sile a drsnosti rozostiera dušu pokojom a pocitom slobody? Práve túto polemiku sa snaží Cognetti nastoliť vo svojom románe bez toho, aby sa usiloval niečo prehnane prifarbovať alebo nanucovať. Dej v jeho podaní vyznieva prirodzene, ako život sám. Cez narodenie a smrť, smiech a plač je čitateľovi podaný citlivý príbeh niekoho, kto vníma život ako nepretržitú cestu sebapoznania. Po jeho prečítaní nastáva ticho, ktoré je naplnené ako odpovede na vypovedané otázky, citlivo vysvetlené niekým, kto vie.
Veronika Jánošíková
