Recenzia
Daniel Hevier ml.
20.12.2016

Mischling - Affinity Konarová

Mischling / Affi nity Konarová / Preklad
Otakar Kořínek / Ikar 2016
„Raz žil muž bez duše,
ktorý zhromažďoval
deti, podľa jeho názo-
ru zvláštne, a správal
sa, akoby ich miloval,
žasol nad nimi a celý
čas ich ničil.“ Toľko
citát z knihy Affi nity
Konarovej Mischling.
V dvanástom roku
ich života vystúpili
z natrieskaného do-
bytčiaka do sveta bez svetla. Za ostnatým drô-
tom sa ocitli medzi ďalšími „privilegovanými“
deťmi-dvojčatami. Na mieste, kde ľudí brali iba
ako genetický materiál, a kde za geniálneho dok-
tora považovali šialeného lekára, ktorý napľul na
Hippokratovu prísahu. Bez mám, bez otcov, bez
dostatku jedla, bez pocitu bezpečia. Nevedeli, čo
od nich chcú, ako dlho tu musia zostať, a či sa
vôbec dožijú ďalšieho dňa.
Hneď na úvod tohto mrazivého príbehu z pera
americkej spisovateľky a blogerky Affi nity Ko-
narovej sú dvojčatá Perla a Staša konfrontované
s nacistickým doktorom Jozefom Mengelem: „Bola
to hrozivá postava, čierne ligotavé čižmy a rovna-
ko ligotavé tmavé vlasy, rukávy také široké, že
keď dvihol ruku, látka dolu sa zvlnila a vyzerala
ako kus oblohy. Bol pekný ako fi lmový herec so
sklonom k dramatickosti. Na tvári sa mu zreteľne
črtal prívetivý výraz, akoby chcel dať všetkým
okolo najavo, že má mimoriadne dobré úmysly.“
Ocitajú sa v jeho zoologickej záhrade, kde nacisti
zmazali celý život a nádej. O tom, že je Mengele
príšerou, niet najmenších pochybností. Autorka
tejto knižky sa vciťuje do detskej duše, v ktorej sa
zračí najväčšia úprimnosť. Tá najväčšia depresia
plynie z toho, že nevedia ani predstierať, že toto
miesto je niečo menej trvalé, a utrpenie o niečo
menej kruté.
Od prvých riadkov je čitateľ konfrontovaný
s meniacimi sa pocitmi hlavných postáv – bezná-
dej sa mení na zlosť, viera na sklamanie a nedô-
veru. A zlo sa na tomto zúfalom mieste nebez-
pečne zhmotňuje. Má svoje obrysy, pach, farbu,
kontúry, takto detailne ho dokázala Konarová
opísať. Vtesnala ho do muža, ktorý má chrániť
pred bolesťou, nie ju spôsobovať. Dôvera medzi
deťmi a dospelými je narušená, čím sa ešte viac
ukazuje prepojenosť medzi súrodencami-dvoj-
čatami. Ich vzťah je tak úzko previazaný, že aj
keď ich rozdelia, tak jedna za druhú cítia bolesť,
strach i bezmocnosť. Predobrazom hlavných
hrdiniek sa stali skutočne žijúce dvojčatá Eva
a Miriam Mozesové a inšpirácia, ktorú poskytol
autorke ich sesterský vzťah: „Tieto dvojčatá jed-
ného dňa povedia svetu o mužovi, ktorý nebol
ani anjel, ani doktor, ani strýko, ani priateľ, ani
génius. Budú rozprávať o mužovi, ktorého sme
my, experimenty, chceli vylúčiť zo svojich myslí,
s výnimkou prípadov, keď sme chceli varovať
ostatných, že ľudia ako on existujú, že chodia
medzi nami bez duší, že druhým ubližujú zo zá-
bavy, z túžby po dokonalosti a preto, aby si uspo-
kojili akúsi vrodenú krutosť.“ Táborový život je
krutý, autorka nestrpela idealizovanie o jeho
zomknutosti, preto aj medzi väzňami v príbehu
existujú konfl ikty, incidenty, škriepky a zvady.
Nad všetkým tu prevláda bezmocnosť, no nielen
z toho, že sú tu deti zavreté v klietkach, ale aj
z toho, ako vlastne budú jedného dňa schopné
viesť normálny život. Ako sa pripraviť na žitie,
keď skončí vojna, „keď budú mestá zničené
a všetci mŕtvi zrátaní, a keď sa otcovia už ne-
vrátia a domy budú zrúcané“.
Mnohé knižné príbehy o holokauste sa držia
línie snov o skončení trýznenia, no zámerne vyne-
chávajú práve tieto smutné úvahy. Prichádza však
i uvedomenie, že aj na tomto mieste ľudia nachádza-
li lásku, alebo niečo, s čím sa dokázali udržať nad
týmto bahnom, aby ich žiaľ nestiahol pod hladinu
a neutopili sa v ňom. Iba tak dokázali prežiť. Do
toho všetkého sa objavujú myšlienky na pomstu.
Krv sa búri a v tomto je spisovateľka úprimnejšia
ako iní autori a autorky, keď priznáva, že ľudia tu
zažívali aj pocity nenávisti: „Raz zabijem nacistu,
aj ja chcem jedného zabiť, šepla som späť, zabijem,
koho budem môcť, keď to povedal, zrazu som po-
cítila bolesť. Votrela sa do mňa, ale taká, akú som
ešte nepoznala.“ Konarová to vyvažuje úvahami, či
je to naozaj tá správna cesta, ktorou sa vydať, veď
„kto cíti smrť, kto prahne po pomste, bude cítiť iba
bolesť“. V Perle a Staše sa niečo nakoniec pohne
a pochopia, že sa musia, napriek všetkým prežitým
hrôzam, znovu naučiť milovať svet, nezabudnúť,
a stať sa ochrankyňami spomienok: „Mali by sme
totiž vidieť, ako naši blízki miznú, mali by sme
vidieť, ako od nás odchádzajú, mali by sme presne
poznať okamih, keď sme ich stratili.“
Táto knižka je vraj krásnou výpoveďou o otras-
nej dobe. Z jej úprimnosti môže byť čitateľovi ne-
voľno, ale ani ukázanie prstom na konkrétneho
vinníka, v tomto prípade na Mengeleho, nechce
zakryť fakt, že tu bol aj prizerajúci sa svet, ktorý
sa neobzrel za tými, čo veľmi skoro stratili svoju
detskú nevinnosť. Ľudia musia mať empatiu, do-
jímať sa cudzími príbehmi, len tak sa dokážeme
vcítiť do tých, čo trpeli alebo trpia aj dnes. To je
najväčšie posolstvo knižného príbehu Mischling.