Vyhľadávanie
Ženskí obrodenci!
Jana Juráňová: Misky strieborné, nádoby výborné
Levice, K. K. Bagala (L. C. A. Publishers Group) 2005
Misky strieborné, nádoby výborné je titul divadelnej hry s jedným dejstvom a o mnohých neporozumeniach. Z hrobov na javisko vstanuvšie manželky a súčasnice štúrovcov po svojom, poviem rovno, trochu ako sliepky preberajú vlastné životy po ich bokoch. Po bokoch veľkých mužov nášho národa, s ktorými ony, ak nezdieľali až tak často posteľ, tak aspoň domácnosť a potomstvo. Národniarsky zápas si vysvetľujú tak, ako vedia a môžu, veď prečo by aj nie? Pýtal sa ich niekto, či ho chcú alebo nie, či mu rozumejú alebo nie? Ony sa vyznajú v kvetoch, ľúbostných listoch a výchove detí. To im stačí. I ženám aj ich slovutným manželom. Jediná Adelka nepochodila, keď vysoko rúbala, až k samému Štúrovi. A ako je dobre známe, ten mal na pletky so ženami málo času, keďže neustále potreboval mladých slovenských juncov obzerať a priťahovať do svojho Tatrínu: „Adelka: Ja som nechcela byť jeho múzou. Chcela som mu pomáhať v jeho úsilí. Chcela som, aby jeho vec bola aj mojou vecou, ale on mal okolo seba dosť mužov, mňa k tomu nepotreboval. Ani na rozhovory ma nepotreboval. Prekážala mu moja krása, ktorá sa ho netýkala, hoci vedel, že by sa ho mala týkať, vyrušovala som ho. A pri tom zabúdal, že existujem. Hurban: Štúr, keď zbadal v škole na prednáškach daktorú peknú tvár mládencovu, staral sa, ako by ho dostal k štúdiám národným. A k tomu sokolie jeho oko ešte striehlo, kde ktorý talent by polapiť a do svojich krážov uviesť mohol.“ (s. 63–64) Nerozumejú si navzájom; muži nerozumejú ženským túžbam, prehovárajú k nim zo svojich piedestálov, ženy pretrpia chlapský zápal za vec, veď hlavná vec, že im porodili zdravé a vychovali hodné deti a občas sa im dostane pohladenia v liste z revolučného frontu. A niektorým ani toľko. No ani medzi rodmi samotnými, samozrejme, nejestvuje dokonalé porozumenie; nevydatá a priskoro zosnulá Adelka nemôže pochopiť Aničku Jurkovičovú, spokojnú manželku a matku siedmich detí, Marína Sládkovičovu ženu Antóniu, ktorá žije s jeho inou múzou na perách.
A chlapi?
Juráňová nám štúrovcov predstavuje v trochu inom svetle, aké sme pobrali v školách. Vyberá z autentických prameňov state, ktoré zaujímavo vpracúva do diela a dokresľuje nimi takú častú nekompatibilitu v ľudských vzťahoch; hra sa zvrháva do replík s oneskorenými ozvenami u súbesedníkov. Juráňová konečne rozčerila hladinu zotrvačnosti a ponúkla iný, bizarnejší a nie natoľko históriou a ideológiou zaťažený a statický, skamenený obraz našich obrodencov. Dala im iný rozmer tým, že sa pozrela cez svoje oči ženy nespokojnej so stavom videnia sveta. Avšak, aj to je len ďalšia z možností, ako sa na svet pozerať a vynechať pri tom azda i mnoho iných uhlov. Z hry preto vykúka jej (feministický) zámer občas trochu umelo a bizarnosť by sa bez tejto ideovej príťaže dala využiť občas aj efektívnejšie. Lenže, nestratila by sa potom celá idea?
Samu autorku netreba slovenskému čitateľovi zvlášť predstavovať. Vďaka jej činorodej publicistickej práci (pre rozhlas, časopisy...), ale aj širokej publikačnej činnosti (knihy poviedok, dve knihy pre dospievajúceho čitateľa...) si vyslúžila uznanie ale aj kritiku. Radí sa medzi autorky orientované k feministickej filozofii. Dodajme, že patrí k tomu málu slovenských spisovateliek a spisovateľov, ktorým vyšli ich knihy už v niekoľkých zahraničných prekladoch.
Chvályhodný zostáva fakt, že vydavateľstvo otvorilo brány aj feministickej literatúre a vydalo knižne toto dielko, ktoré je na svete už takmer desať rokov.
Eva Ťapajnová
