„…ako písať literárnu kritiku
o knihe, ktorá je už dávnejšie
súčasťou učebných osnov a témou
množstva diplomových prác z odboru
dejín slovenskej literatúry? Hádam
len jej novým čítaním.“
Súbor troch noviel Petra Pišťanka (1960 –
2015) Mladý Dônč (v zložení Debutant, ti-
tulný Mladý Dônč a Muzika) vyšiel prvýkrát pred
takmer štvrťstoročím, v roku 1993. Jeho súčasné
tretie vydanie, o ktorom má byť v tomto článku
reč (Vydavateľstvo Slovart 2016), je oproti tomu
pôvodnému rozšírené o ďalšie dve prózy (Čas
a Kozmický vek), ktoré však – čo sa doby ich vzni-
ku týka – už tiež dávno spadajú do kompetencie
literárnej histórie.
Lenže rubrika, pre ktorú je tento text o Pišťan-
kovej knihe určený, by podľa redakcie mala mať
charakter literárnokritický, malo by sa v nej ku
knihe pristupovať ako k novinke, nie ako k sú-
časti literárnej histórie. Ako teda dnes pristúpiť
k tak etablovanej knihe, akou je Mladý Dônč,
literárnokriticky a nie literárnohistoricky? Iný-
mi slovami, ako písať literárnu kritiku o knihe,
ktorá je už dávnejšie súčasťou učebných osnov
a témou množstva diplomových prác z odboru
dejín slovenskej literatúry? Hádam len jej novým
čítaním. Literárnou kritikou tu potom môže byť
práve záznam onoho nového čítania a najmä jeho
porovnávania so spomienkami na čítanie staré
i na dobu, v ktorej sa odohrávalo.
Dobu a situáciu, v ktorej bolo možné čítať Mla-
dého Dônča prvýkrát, treba v tejto súvislosti pri-
pomenúť aspoň niekoľkými základnými údajmi.
Keď v roku 1993 kniha vyšla, Pišťankova literárna
hviezda už žiarila naplno. Bolo to dva roky po ro-
máne Rivers of Babylon, ktorý vzbudil v skromných
podmienkach porevolučnej slovenskej literatúry
vskutku nebývalý čitateľský i kritický záujem.
Ako každá prelomová kniha, aj Pišťankov debut
sa dočkal protirečivých reakcií a otvoril diskusie
a polemiky, ktoré veľmi rýchlo presiahli samotný
text smerom k zásadnému uvažovaniu o možných
podobách (vtedy) súčasnej literatúry. Pišťanek svo-
jím písaním zrazu ukázal sebavedomú alternatívu
k intelektuálnej a psychologickej neomodernistic-
kej poetike, ktorá v slovenskej próze dominovala
niekoľko predchádzajúcich desaťročí. Ako skvelý
pozorovateľ života rôznych sociálnych skupín si
mohol dovoliť vniesť do vysokej literatúry celkom
nové – „nízke“ – prostredia i témy; ako skvelý po-
slucháč si zasa trúfol nahradiť vysoký literárny
jazyk literárne štylizovaným, stále však autenticky
znejúcim vulgárnym jazykom periférie. Stereotypy
o vysokej literatúre úspešne narúšal provokatív-
nym koketovaním s „poklesnutými“, periférnymi
žánrami a hádam ešte provokatívnejším záujmom
o trhový rozmer literatúry. Bolo to práve Pišťan-
kovo písanie, ktoré začiatkom 90. rokov jasne
ukázalo, že so zmenou spoločenských pomerov
napokon príde aj k zmene podoby literatúry.
Do takto „rozrušeného“ prostredia vyslal
o dva roky neskôr veľmi očakávanú druhú knihu,
zbierku noviel Mladý Dônč. Tá svojou kvalitou
jednoznačne (a tentoraz už aj z hľadiska dobovej
literárnej kritiky jednomyseľne) potvrdila Pišťan-
kovu pozíciu najvýraznejšieho porevolučného
autora a prispela tiež k rozšíreniu až akéhosi
kultu okolo jeho textov. Mladý Dônč naplnil
čitateľské očakávania vyvolané predchádzajú-
cou knihou, zdalo sa však, že práve tu narazil
na svoj limit. Svojich čitateľov už našiel predsa
len pripravených, takže netradičnými témami
a expresívnym jazykom už nevyvolal taký šok
ako Pišťankov debut. Časová blízkosť medzi
vydaním Rivers od Babylon a Mladého Dônča
zároveň spôsobila, že pre mnohých čitateľov (i do-
bových kritikov) sa táto kniha javila jednoducho
ako potvrdenie a pokračovanie poetiky pred-
stavenej v Rivers of Babylon. Rovnako tam i tu sa
zdôrazňoval groteskný, absurdný, kruto-ironický
rozmer textu, nemilosrdne výsmešný pohľad na
rovnako nemilosrdnú realitu – súčasnú a v prípa-
de viacerých próz z Mladého Dônča aj minulú.
Pišťankov vonkajškový, odosobnený, lakonicky
konštatujúci opis konania postáv pre čitateľov
úzko korešpondoval so simplicitnou povahou
a minimálnou citovou a mentálnou výbavou opi-
sovaných charakterov – či už to bol Rácz a spol.
z Rivers… alebo Ulmer, Dônč či Junec z Mladé-
ho Dônča. Niektoré postavy dokonca putovali
z jednej knihy do druhej – v hlúpej Anči z novely
Muzika objavujeme minulosť jednej z prostitútok
z Rivers of Babylon. Pred dvadsiatimi rokmi sa teda
čitateľom zdalo, že tieto dve knihy sú v princípe
rovnaké, jednoducho také „pišťankovské“.
A čo na to ono nové čítanie nového rozšíreného
vydania? Zmenená čitateľská perspektíva sku-
točne priniesla aj čiastočnú zmenu názoru na
texty z Mladého Dônča – a najmä, jeho výraznej-
šie odlíšenie od románu Rivers of Babylon. Ak pre
ten zrejme naďalej platí to, čo sa o oboch knihách
povedalo vyššie, tak pri prózach Mladého Dônča
to už také jednoznačné nebude. Postmoderná gro-
tesknosť a radikálna irónia okázalého dobového
gesta už dnes ustupujú do pozadia a nechávajú
vyniknúť jemnejším, citovejším vrstvám týchto
próz (ktorými Rivers… nedisponuje). Nie je tu
pritom reč iba o jemnosti takpovediac literár-
nej, napríklad o rafi novaných, sofi stikovaných
intertextuálnych hrách, o žánrových odkazoch
a parafrázach, z ktorých je zložená najmä titulná
novela Mladý Dônč.
Ide aj o jemnosť a citovosť jednoducho ľudskú,
ktorá sa s odstupom času v textoch tejto knihy
čoraz zreteľnejšie vynára. Skutočne, pri novom
čítaní životných osudov postaršieho sexuálneho
debutanta Ulmera, ale aj jeho starnúcej neukoje-
nej spolužiačky; Mladého Dônča, ale aj starého
Svoreňa; muzikanta Martina Juneca, ale aj jeho
spoluhráčov Hruškoviča a Žofrého, sa totiž člo-
veku derú na jazyk také pre Pišťanka neprav-
depodobné slová ako empatia, porozumenie, či
dokonca, prepytujem, súcit a sympatia.
Samozrejme, stále sú to komické postavy, ktoré
sa trápne pokúšajú uspieť v trápnom svete, ktorý
ich obklopuje, ale v ich životoch často prebleskuje
aj kúsok vznešenej tragédie. Hoci je to „len“ tragé-
dia neporozumenia vlastnej manželke, okolitému
svetu, sebe samému… V tejto knihe nie je Pišťa-
nek iba literárny radikál, vtipný cynik a poučený
mizantrop, ale je zároveň aj celkom neobyčajným
znalcom celkom obyčajných ľudí.
Starý Mladý Dônč je stále ešte mladý a plný
síl. I keď novým, prekvapujúcim spôsobom. Vrelo
odporúčam prečítať si túto knihu pamätníkom
jej prvého vydania aj všetkým, ktorí ju v tých
90. rokoch nečítali (napríklad preto, že vtedy ešte
nevedeli čítať). Mohol by to byť pre nich zážitok
z dobre napísanej literatúry.
