To mlieko má horúčku – Veronika Šikulová – Živá fantázia

Živá fantázia

Živá fantázia

Veronika Šikulová: To mlieko má horúčku

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006

  Veronika Šikulová už v predchádzajúcich knižkách pre dospelých dokázala pokračovať v povestnom šikulovskom rozprávačstve, ktoré sa však u nej tematicky viaže najmä na ženskú skúsenosť a odvíja sa zo ženskej perspektívy.

  Šikulovej texty hýria nápadmi, neočakávanými prúdmi asociácií, ktoré – hoci na prvý pohľad s prevahou úsmevnosti – siahajú aj do menej úsmevných, neradostných stránok ľudského prežívania. Sú to zároveň texty, v ktorých autorka predvádza originálnu, sviežu hru s jazykom, odhaľujúc možnosti takéhoto hravého prístupu k slovu, no nepoľavujúc v poetickej záväznosti voči nemu.

  V najnovšej knižke To mlieko má horúčku sa Veronika Šikulová obracia k detskému čitateľovi, pričom charakteristické znaky jej próz pre dospelých nachádzajú aj v tvorbe pre deti svoje miesto, samozrejme, v špecifickej podobe, ktorá zohľadňuje záujem a percepčné možnosti danej vekovej kategórie.

  Šikulovej detské postavy, či už je to Dorotka, jej najlepšia priateľka Šermen, Vecanko, Jurko a ďalší, sú obdarené živou fantáziou, vďaka nej vidia svet celkom inak ako dospelí. Niet tu rozdielov medzi ľudskými bytosťami, zvieratkami, kvietkami alebo vecami: všetky a všetci si navzájom rozumejú, dokážu spolu obdivuhodne komunikovať, vytvárať spojenectvá a nachádzať radosť zo spoločného bytia. Šikulovej hrdinky dokážu napríklad chytať hmlu do čiapok, urobiť sa neviditeľnými, rozprávať sa s túlavými psami, so stromami a rastlinkami. Veci v príbehoch žijú, okná vedia smútiť a tešiť sa, prejavujúc to vrzgotom, obálky a poštové známky sa dokážu radovať, mlieko môže ochorieť a mať horúčku!

  Texty s ilustráciami Saše Švolíkovej sa vyznačujú (myslím aj tie v ostatných knižkách) okrem toho, že autorka v nich ponúka vlny ihravej predstavivosti, ešte čímsi veľmi dôležitým: atmosférou ľudskosti, rodinného (priateľského) tepla, vzácnej spolupatričnosti. Šikulovej svet je svetom dôvery v človeka, v rodinu, svetom tichej radosti a krásy obyčajného každodenného času (prežívaného, dajme tomu, aj v panelákovej kuchyni). Je to svet, v ktorom má človek blízko k prírode, k druhým ľuďom, k neživým veciam. Svet, v ktorom sa oddá žiť.

Etela Farkašová