JOZEF MIHALKOVIČ
 
Modranské reflexie
Bratislava, H & H 2000
 
V týchto časoch pragmatickej samoúčelnosti si pomaly a možno aj rýchlo odvykáme od básnickej noblesy, od textov spradených ako zámotok pretrvania, od čítania požadujúceho spomalenie, pokoru a žičlivosť k svetu. A keď takáto noblesa z času na čas predsa len príde, sme prekvapení, aké môžu byť zložité veci jednoduché, samozrejmé, ale aj optimistické a veselé. To je prípad Jozefa Mihalkoviča. Básnika, ktorého životopis si pamätá možno najzložitejšie zápasy o slobodu básnického slova a ktorého verše sú priam nadľahčené onou subtílnou nadváhou hmotnosti s presnými mierami vypovedateľnosti a prezieravej zámlky. Mihalkovič sa po zradných terénoch slova pohybuje s istotou povrazolezca: radšej nejsť ako stúpiť vedľa. Nemusí sa páčiť, ale riziko nesmie presiahnuť mieru únosnej zaťaženosti.
Modranské reflexie – akože ináč? –  majú súvislosť s Modrou, malokarpatským vínnym mestečkom, kde Mihalkovič v istotách i pochybnostiach prežil väčšinu svojho života. Je to súbor esejistických či veršovaných poslaní ľuďom a veciam súvisiacim s Modrou aspoň tak, ako súvisia s Mihalkovičom. Teda podstatne, teda tak, aby napĺňali jeho dávny sen o harmónii vo svete a harmónii v človeku. To, čo nám chce Mihalkovič sprostredkovať o Štúrovi, Ilečkovi, Kellenbergerovi, Bizmayerovi, Slobodovi, Cpinovi, Vadkertiovej, Šimonovičovi, Stachovi, to nie sú fyziognómie ani sentimentálne spomienky. Sú to malé tvorivé drámy objavené v takmer príbuzenskej príchyľnosti k Modre, malé dišputy o umení a literatúre zrodené s vínom alebo aj z vína, malé ustrnutia nad zázrakom bytia. Sú to naozajstné reflexie človeka, ktorý vynechal zo svojho slovníka slovník silných slov, ktorý sa bez mučenia a prinútenia oddal reholi myšlienky a bez prestania vychutnáva jej tiché slasti a ktorý sa svojím podivným holým jazykom vie rozprávať o vyslovených slovách, ako keby boli skutky. A básne: na fajku mieru, na prebudenie, na Dona Quijota, na Rimbauda, na Cézanna, na van Gogha. Básne vyrozprávané, básne vymodelované, básne odžité a životabudivé. Ktovie, či ustrojené väčšmi podľa spomenutých veličín, alebo podľa Mihalkoviča, ktorý svojím ďalekonosným čarostrelným radarom ustrája do svojho jazyka možno aj iné viac či menej vzdialené veličiny, napríklad Rimbauda. Ináč by nemohli mať jeho kongenialitu v roztopašnosti foriem a tvarov, v tlmenej výrečnosti či v mnohovravnosti subtílnych konkrét. Lebo ak už nie iné, isté je aspoň to, že Mihalkovič je roztopašný, výrečný a mnohovravný. Pri všetkej vážnosti a počestnosti si nesmierne rád uťahuje. Na rozdiel od ostatných kašle na opasky, uťahuje si takmer decentne, takmer zo všetkého a takmer všade. A div divúci, uťahovaný či uťahované to nepociťuje ako impertinenciu, ale ako chuť do rozhovoru, ktorému sa v takom prípade nedá odolať. Mihalkovičov humor je naskutku vzácne korenie, ktoré sa nedá nahradiť hrubou vrstvou kečupu ani módnou komunalizujúcou sa panironizáciou. Mihalkovičov humor je najbystrejšou súčasťou jeho reflexie: vysliedi nespozorované a vystaví ho medzi všetky tie veľké súvislosti, v ktorých jeho myšacia hanblivosť dostane div nie krvavé dimenzie, ale nikdy neskrvavie. Aj on prežíva cudzie osudy a šíri dobrú správu, že žiť možno kdekoľvek a s kýmkoľvek, ale že teraz ,,stojíme pred úlohou dorozumieť sa v rodnej reči, dohovoriť sa, doparoma!“. Azda preto sú Mihalkovičove esejistické básne i básnické eseje samovravou, v ktorej sa črtá dialóg.
Mihalkovičovo reflektovanie sa nikdy nekončí dákou spakruky nahodenou ideologickou slučkou. Je otvorené a ustavične sa niečomu otvára, je žičlivé, akoby predurčené na to, aby nás dotváralo. Akože ináč, keď: ,,Písanie a čítanie poézie súvisí so šťastím. Činnosť, v ktorej sa odovzdávame celí, pravdepodobne súvisí s ľudským šťastím osudovo, ja som v tomto smere nič nevymyslel“ . Ale ba, vymyslel. Spôsob, ako Mihalkovič hovorí to, čo chce, a nie to, čo by len rozmnožovalo pravdy a omyly iných. Spôsob, ako byť básnikom a nikdy nezlacnieť.
Knižná revue, 10, 2000, č. 12.