Vyhľadávanie
Rozprávky písané a prekladané tým istým perom
Ľubomír Feldek
Modrozelená kniha rozprávok
Senica, Ex tempore, Panenka & Panenka, 2004
V dnešnej vydavateľskej situácii majú Feldekovci šťastie, že „padli do oka“ Seničanovi Ivanovi Panenkovi a našli v ňom svojho vydavateľa; a šťastie má aj on, že si našiel svojich autorov. Vydavateľ postupne vytvára edíciu Vybrané spisy Ľubomíra Feldeka a Oľgy Feldekovej, koncipovanú široko, priam odvážne: doteraz v nej vyšli štyri zväzky - bez ohľadu na to, či ich napísal Ľ. Feldek alebo O. Feldeková, bez ohľadu na to, či ide o pôvodnú tvorbu alebo o preklad. Tentoraz sa preklad ocitá v rovnocennej pozícii vedľa pôvodnej tvorby. Takáto edičná a zároveň editorská koncepcia vychádza z autorskej poetiky, v rámci ktorej z hľadiska tvorivosti preklady vznikajú zároveň a súbežne s pôvodnou tvorbou a ťažko odlíšiť, čo je pôvodná tvorba a čo je preklad, čo je už preklad, a čo je ešte pôvodná tvorba (aby sme použili Feldekovu hĺbkovú významovú hru so slovami „už“ a „ešte“). Edičná koncepcia, podporená autorským založením, nachádza v textoch viackrát oporu aj explicitne - akoby si podobné výbery autor zdôvodňoval a vysvetľoval už v minulosti. Lebo Feldek aj preklady zapisuje tým istým perom, ktorým píše rozprávky: „Preložil som celú knižku Veci, kvety, zvieratká a ľudia pre deti. Preložil som ju tým perom, ktorým píšem vlastné rozprávky“ (Rozprávka o Vítězslavovi Nezvalovi, do ktorej sú vložené rozprávky podobné Nezvalovým). Pravdaže, pôvodne si tým v čase prvého vydania Modrej knihy (1974) nič nezdôvodňoval, a ak, tak iba navonok, a to používanie istých nezvalovských motívov a postupov; no dnes vidíme, že i z konkrétnych poetologických autorských poznámok sa postupne vyvinú všeobecne platné konštatovania o autorovej tvorbe. Lebo zdôvodňovanie vnútorné nebolo potrebné. Feldek len písal a prekladal po svojom, a dodatočne sa nám zdá, že si to jednoducho môže dovoliť. Hoci od prvých vydaní jeho rozprávkových kníh uplynulo približne 30 (Modrá kniha rozprávok, 1974) a 20 rokov (Zelená kniha rozprávok, 1983), Feldek by ich aj dnes - po napísaní Veľkej knihy rozprávok – nemohol vysvetľovať inak, iba tak ako vtedy: ide o moderné autorské rozprávky sústredené na rodinné motívy. Feldekovská rozprávka je dnes posunutá k národným koreňom, smerom do minulosti, väčšmi je orientovaná na slovenskú históriu, no z oboch prístupov k nej vyplýva v autorovom chápaní jedno: čo nie je zapísané, čo sa ďalej neodovzdáva, to nežije. Z hľadiska poetiky nadväzuje teda toto nové vydanie dvoch knižiek, nový výber bez spojovníka v názve, na toto hlavné poznanie. Feldek sa stal znalec nášho folklóru, tak ako vedel preniknúť do hĺbky, do podstaty poetizmu a tradícií svetového rozprávkarstva. „A tak to u nás chodí ďalej, ako chodilo. Niečo sa uvarí, niečo sa stane. Čo sa uvarí, sa zje, čo sa stane, sa zabudne. A ostávajú iba rozprávky,“ napísal pred rokmi v rozprávke Martinove príhody (Zelená kniha rozprávok). A ostávajú iba rozprávky. K čomu sa pridala fikcia, to pretrvá, tak je to s poslaním rozprávky, tak je to s ich posolstvom; pretrvá iba zápis, ale nie hocijaký, nie suchý zápis kronikára, iba svieže slovo rozprávkara. Tak sa z rozprávkových textov stáva klasika, tak sa z fikcie spolu s nezabudnuteľnými ilustráciami Albína Brunovského stáva pamätník minulosti i pamätníček širokej, dnes už rozvetvenej feldekovskej rodiny, v ktorej sa stále udržiava a pestuje uvoľnenosť a tvorivosť.
A. Blahová
