Vyhľadávanie
Príbehy o „zemi, stanoch a ženských lonách“
Meir Shalev
Modrý vrch
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Oto Havrila
Po dvoch rokoch od vydania diela Štyri hostiny vychádza v slovenčine (a opäť vo výbornom preklade Ota Havrilu) ďalší román izraelského spisovateľa Meira Shaleva (1948). Aj Modrý vrch je pestrofarebnou kolážou zo života poľnohospodárskej družstevnej osady v Jezreelskom údolí, príbehom prevažne prisťahovalcov z bývalého cárskeho Ruska a ich vnukov – no literárne sa romány od seba čiastočne líšia: kým rozprávačstvo a príbehy Štyroch hostín pripomínajú Chagallove obrazy z Vitebska, Modrý vrch je svojou poetikou bližší Márquezovým príbehom z jeho bájneho Maconda. Oba však spája rozprávanie, v ktorom sa mieša realita s fantáziou rovnako príťažlivo a čitateľsky presvedčivo.
Meir Shalev sám vyrastal v poľnohospodárskej komúne, a hoci sa jeho rodina neskôr presťahovala do Jeruzalema, kde žil v literárnom prostredí (jeho otec je známy básnik Icchak Shalev), román Modrý vrch je svedectvom, ako hlboko mu v pamäti utkveli príbehy osadníkov, najmä rozprávačovho (a zrejme aj autorovho) starého otca, sadára Mirkina. K pestrej palete svojráznych postáv – učiteľa Ja´akova Pinesa, funkcionárov družstevného hnutia z robotníckeho krúžku Fajge Levinovej – zaraďuje ako ďalších plnoprávnych členov osady aj „zaslúžilú súdružku“ – rekordérsku holandskú dojnicu Hagit, lenivého kocúra Bulgakova, charolainského býka Jeana Valjeana a predovšetkým nezabudnuteľného osla Zarcera, ktorý vo svojej maštali pri mesačnom svetle „pozorne čítal noviny“ alebo pre zmenu „pozorne roztiahol uši“ a odletel do Carihradu na stretnutie s tureckým sultánom. A po dobrovoľnom odchode zo života miestne noviny Zarcera označili za „jedného z najvýznamnejších osobností nášho hnutia“. Autor opisuje udalosti v osade, ktoré sú už „zabalené do rubáša času, zabalzamované čiernym voskom tajomstva“, príbehy o „zemi, stanoch, legendárnych studniach, stromoch a ženských lonách“, dlho zamknuté v niektorom z priečinkov rozprávačovej pamäti. Ako je zrejmé podľa „postáv“ románu, je to realisticko-fantastická pamäť. A vládne ňou Baruch, vnuk jedného zo zakladateľov osady Ja´akova Mirkina, ktorý vybudoval veľký ovocný sad. Medzi radmi stromov vykopal zavlažovacie kanály a „aby stromy cez deň neotravoval, polieval ich v noci“ – a stal sa svetoznámym ovocinárom.
Modrý vrch je popri svojej fantastickosti a nadprirodzenosti zároveň aj veľmi realistickým príbehom, posúvaným do polohy humoru a irónie, o zakladaní a vybudovaní poľnohospodárskej dediny. Vznikla na princípoch sionistického hnutia, jej zakladatelia sa riadili prísnymi „pionierskymi pravidlami“, pripomínajúcimi revolučnou ortodoxiou začiatky našej kolektivizácie – ale na rozdiel od nej bolo izraelské družstevné hnutie dobrovoľné. Jeho výsledkom boli prosperujúce kibuce, ktoré dokázali postupne premeniť nehostinné, polopúštne údolia na zakvitnutú, racionálne a účelne skultivovanú krajinu.
Príbeh románu má silne retrospektívny charakter, je osnovaný okolo budovania cintorína, na ktorý sa postupne mení Mirkinov sad. Baruchov starý otec, podľa jeho vlastného želania, je jeho prvým „obyvateľom“. Spolu s ním na ňom spočinie aj jeho stará láska, ktorá prišla za ním do Izraela po päťdesiatich rokoch od zoznámenia. Postupne sa cintorín zapĺňa prisťahovalcami z druhej alije (druhej prisťahovaleckej vlny do Izraela). A keďže Baruch, ako správca cintorína, odmieta do sadu pochovávať iných ako zakladateľov osady, vyvoláva to rôzne konflikty a hnev. Autor využíva tento priestor na zobrazenie pestrého a často konfliktného života v osade. Jej noví obyvatelia už strácajú pocit spolupatričnosti a „pionierskej“ solidarity jej zakladateľov. Príbeh románu sa končí zmierením oboch táborov na klasickej dedinskej svadbe.
Shalevov Modrý vrch je nielen príťažlivým čítaním, ale zároveň ukazuje, že aj naša literatúra môže z „dedinskej témy“ vyťažiť ešte mnoho originálnych príbehov – ak v nej rovnako dokáže odkryť aj jej fantastický rozmer.
Anton Baláž
