Preklad Hana Tichá
Noxi 2016
Hoci sú na obale kniž
ky, o ktorej bude reč,
uvedené prívlastky
tohto príbehu ako
humorný, dojemný,
dobrodružný, poučný
i úžasný, skôr by som
zvýraznil jeden zaml
čaný – úprimný. Nove
la anglického autora
Toma Michella je nazvaná až triviálne – Môj
priateľ tučniak. Symbolizuje však nekompli
kované rozprávanie, aj keď na vyššej vzdela
nostnej úrovni, autorskú výpoveď o životnom
úseku, ktorý mladý stredoškolský učiteľ pre
šiel aj s neobyčajným tvorom po svojom boku.
A zase – neobyčajnosť spočíva predovšetkým
v jeho neobvyklej naviazanosti na človeka, ľudí.
Navyše, krásnym a nezabudnuteľným bonusom
je zachytenie prínosov takéhoto spolužitia pre
ľudské bytosti.
Michell v novele vovádza čitateľa do 60. a za
čiatku 70. rokov minulého storočia v Južnej
Amerike. Hoci sa dej začína v Uruguaji (a ak
by sme zahrnuli aj úvod – v Anglicku), úplne
prirodzene venoval najväčšiu pozornosť opisu
argentínskych pomerov, kde učil na prestíž
nej chlapčenskej internátnej škole v Buenos
Aires. Príbeh zaujme od prvých stránok –
opismi prvého stretnutia sa s tučniakom za
desivých podmienok, zoznamovania sa i jeho
pašovania v dopravných prostriedkoch aj me
dzi štátmi. Kdetu prebleskuje suchý britský
humor a sarkazmus zvláštne zmiešaný s tradič
nejšou katolíckou zdržanlivosťou. Hoci autor
neopúšťa popisnejšiu rovinu lineárneho roz
právania, dokáže plynutie príbehu vykresľo
vať veľmi farbisto a zaujímavo. Zaznamenáva
množstvo iracionalít, ktoré vyplývajú či už
z politických konštelácií, alebo všeobecne
z nezodpovedného ľudského konania a majú
vplyv na antihumanizujúcu klímu. Priestor
venuje aj povahokresbám viacerých členov
personálu školy a študentov, ktorí mu prirástli
k srdcu a ktorým prirástol k srdcu ďalší osud
tučniaka. Nuž, a neprekonateľné sú jeho veľmi
bezprostredné fiktívne prehovory priradené
k tučniakovým reakciám. Je zrejmé, že autor sa
vie do tučniakovho sveta vďaka neviditeľnému
putu porozumenia dokonale vcítiť.
Čím sa tento tvor vo fráčiku zaslúžil o toľkú
medzidruhovú priazeň? Pre niekoho tým, ako
vedel prejavovať svoju radosť, pre iného zase
svojou ochotou načúvať boliestkam, trápeniam
či akýmsi zdanlivým pochopením, odobro
vaním rozhodnutí. Tučniak bol spovedník
i priateľ, nevnucoval sa, ale dal sa nahovoriť
na rôzne zábavky, rád sa pridružil. Mal šarm
malého, predčasne vyspelého dieťaťa, prezen
toval sa ako dokonalý hostiteľ. Medzi hosťami
na terase Michellovho bytu sa pohyboval ako
jeho excelencia Don Juan Salvador de Pingüino.
Potom sa však príbeh pretrhol a viaceré otázky
zostali nedopovedané. Po rokoch sa autor vydal
na ne hľadať odpovede. Kam inam, než opäť
do Argentíny. Zdanlivo ich našiel, ale ako to
už býva, zdanie občas klame a nedáva úplné
odpovede. Napríklad genetika síce povie, že
určitý jedinec je láskavý, lebo mal láskavých
predkov, ale nedokáže vysvetliť konkrétne
láskavé činy, mieru láskavosti. Ale v každom
prípade stretnutie s takýmto jedincom ostane
hlboko v nás. Ten, kto zažil stretnutie s láska
vým tučniakom, by o rovnakú schôdzku na
priek smútku, čo ostal visieť vo vzduchu, bez
veľkého rozmýšľania znovu stál. Po prečítaní
knihy to Tomovi Michellovi stopercentne ve
rím.
