Recenzia
Daniel Hevier ml.
27.11.2014

Môj sused Hitler - Bertil Scali – Edgar Feuchtwanger

Preklad Igor Navrátil
Trio Publishing 2014

Francúzsky žurnalista Bertil Scali prináša mrazivý a fascinujúci príbeh renomovaného židovského historika Edgara Feuchtwangera, ktorý prežil svoje detstvo v susedstve s jedným z najväčších netvorov v his tórii – Adolfom Hitlerom, do beletrizovanej podoby s názvom Môj sused Hitler.

V roku 1995 sa Bertil Scali na základe jedného staršieho novinového článku prvýkrát stretol s Feuchtwangerom. Jeho príbeh bol síce známy, ale príliš sa o ňom v médiách nehovorilo. Scali v ňom však vycítil potenciál. Zaujalo ho aj jeho literárne zázemie, keďže jeho strýko bol slávny židovský spisovateľ Lion Feuchtwanger. Až po dlhých sedemnástich rokoch spoločného priateľstva a intenzívnej komunikácie nakoniec Feuchtwanger súhlasil s knižnou podobou svojich detských spomienok.

Rodine Feuchtwangerovcov nespôsobovali ich židovské korene problémy, keďže neboli praktizujúcimi Židmi a v modernej nemeckej spoločnosti sa cítili komfortne. Až do nástupu nacistického režimu. Postupne sa začal vynárať pocit odcudzenia až ohrozenia od sfanatizovaných občanov Mníchova, pre ktorých sa stali neakceptovateľnými. Sociálne väzby prestali fungovať a ich spoločenský život upadol.

Edgar si už ako dieťa uvedomoval, že naproti ich domu číha zlo, ktoré mohol pozorovať zo svojho okna alebo ho občas stretnúť na prechádzkach so svojou opatrovateľkou. Predstavoval si, ako asi vyzerá Hitlerov súkromný život: Čo robí diktátor vo svojom nepriepustnom mníchovskom byte schovaný za spustenými roletami? Ako stoluje? S kým sa stretáva a „prečo ma nenávidí, hoci ani nevie, že existujem“? Scali v prológu priznáva, že spomienky asi päťročného Edgara sú ovplyvnené rozprávaním jeho rodičov, no neskoršie zážitky si veľmi dobre pamätá aj po toľkých rokoch. Autor tiež zachytáva chlapcovu vieru v dobrý koniec a strach zo všadeprítomnej smrti. Odmieta byť Židom, ale, paradoxne, tieto ambivalentné pocity neskôr prehĺbia jeho vzťah k národu a prijíma vlastné korene. Napokon túži v emigrácii na všetko zabudnúť.

Pre Edgara Feuchtwangera nebolo ľahké rozprávať, ako pozoroval svojho suseda a modlil sa, aby zomrel. Pred svojimi spomienkami však neutiekol, ale trpezlivo opäť prerozprával svoj príbeh.