Môj tip. Pavol Rankov: My a oni / oni a my

Môj tip

Pavol Rankov: My a oni / oni a my

Levice, Koloman Kertész Bagala, vydavateľstvo L.C.A. 2001

Pavol Rankov nepochybne patrí k zaujímavým autorom, ktorých stojí za to čítať. Rozhodne to nie je strata času a ako vidieť z jeho textov, ani on nepokladá čítanie dobrých kníh za nezmysel. V jeho poviedkach jednoznačne cítim načítanosť veľkých, čo neznamená výčitku, ale priznanie inšpiračných prameňov, ktoré vie zúročiť v nových a pôvodných prozaických tvaroch. Rankov potvrdzuje, že písanie nie je pre neho táraním, ale otázkou hľadania vhodnej formy previazanej myšlienkou do tvaru celistvej výpovede. A aký je výsledok?

Musím priznať, že chvíľu mi trvalo, kým som sa na jeho druhú knihu naladil. Pripisujem to radeniu poviedok a súčasne svojej zvýšenej citlivosti k textu v procese čitateľského ponárania sa. Otvorene poviem, že ma vyrušovali viaceré trpné tvary, s obľubou užívané úradníkmi, ale aj žurnalistami a celkom nezmyselné v umeleckej próze („aby (peniaze) nemuseli byť vrátené“ namiesto „aby ich nemuselo (vedenie) vrátiť“, alebo keď čašníčka oznámi hosťovi, že koláč „už ráno nesmie byť servírovaný“ namiesto, že ho nesmie servírovať a ďalšie až napr. po „výrobnú vadu“.) Nie, nie je to len „vada“ autora, skôr sa mi chce opýtať, kde bola pri čítaní textov zodpovedná redaktorka.

Rankovov text vie byť fragmentárny až upriamený na detaily a krátke výseky, v ktorých sa občas zahmlieva výraznosť celku, ale vie byť aj perfektne viazaný až k vzrušujúcej pointe, čo sa zaskvie ako lúč slnka na konci tmavých uličiek. Jednoducho, umelecká práca je vždy nový pokus, nie každé slovo upletené do poviedky vytvorí „súvislú pokrývku“ čitateľského zážitku. Na Rankovovi si cením, že to nie je autor živelný, čiže taký, ktorý by živelnosť synonymicky zamieňal s nezodpovednosťou k stavbe vlastnej výpovede. Ponúka prózy vynosené a vykvasené. Väčšina z nich má chuť zrelého syra, ku ktorým na záver podáva ešte pohár iskrivého vína v podobe príťažlivej pointy. Aby som nechodil okolo horúcej kaše, pri myšlienke na jeho knihu mi okamžite schádzajú na um poviedky V druhej osobe, Tenká modrá nitka, Big Brother a List bez oslovenia. V druhej osobe – dobrý nápad, zvláštny pohľad, pútavý rozprávačský koncentrát. Tenká modrá nitka – všednosť prevtelená do umenia, zázrak vyčarený zo stereotypu obyčajného človeka, ktorý si neuvedomil, že podstatným môže byť v živote to, čomu nepripisuje nijaký význam. Big Brother – prenikavá a výstižná sonda do súrodeneckých vzťahov, žijúcich svojím životom aj po smrti staršieho brata. Rozprávanie o kolobehu smutných začiatkov a tragických koncov. List bez oslovenia – kto z nás sa vie vcítiť do utrpenia invalidného chlapca, ktorého napriek bohatému vnútornému životu zraňujúco pokladajú za nezrelého?

Pochopiteľne, čo som naznačil, veľa nepovie o podmanivej atmosfére poviedok, o prenikavosti autorského postrehu, či o presvedčivosti autorovho fantazijného sveta. Aj ona je neklamným znakom, že autor vie. Rankov je jedným z tých, ktorí navracajú literárne rozprávačstvo k jeho prapôvodnému zmyslu – vábnymi, pôvabnými a vzrušujúcimi príbehmi, aké voňajú človečinou.

Marian Škotka

ŠKOTKA, Marian: Pavol Rankov: My a oni / oni a my. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI., 5. 9. 2001, č. 18, s. 1.