Vyhľadávanie
Nemecký autor Thomas Melle sa vo svojej próze Svet za chrbtom vydáva svetu napospas. Knihu možno označiť ako autobiografiu či memoáre identity, ktorá osciluje medzi značnými protikladmi. Základnou hodnotou knihy je uchopenie pohľadu na fenomén identity či aspoň čiastočné priblíženie prejavov bipolárnej poruchy, ktorá tvorí hlavný rámec textu. Obhliadnutím sa za seba do svojej rozpoltenej minulosti potvrdzuje autor svoju existenciu a vyrovnáva sa so svetom ako takým.
V prológu Melle priznáva, že stratou dlho budovanej knižnice vlastným pričinením, prišiel o významnú časť svojej osobnosti. Minimalizmus, ktorému prislúcha istá vznešenosť v čistej forme: ,,biele steny, jedna pohovka, jeden stôl a na ňom sviečka z dielne Gerharda Richtera. Nič viac.“ (s. 9), by mohol pripomínať scénu z filmu francúzskej Novej vlny, avšak Melle odhaľuje vlastnú katastrofu. V texte predostrel čitateľovi množstvo filozofických otázok existenciálneho rázu, medzi riadkami sa pýta: Kým vlastne som? V akej miere ma bipolárna porucha prestupuje? Kedy zostávam sám v sebe? Ak niekedy vôbec zostávam. Čo vlastne znamená zostať sám v sebe pre človeka s bipolárnou poruchou? Pomaly tak skladá obraz svojho Ja v rýchlo sa meniacom, stále relatívnejšom svete, kedy zažíva okamih odcudzenia. Nie je však, paradoxne, práve vtedy najviac sám so sebou?
Autobiografia je vystavaná na princípe striedania sa manických a depresívnych fáz, čím text získava svoj špecifický rytmus. Autor zvolil naráciu, nelineárny príbeh vlastného šialenstva ako pokus pre porozumenie. Naratív vyznieva ako útek a výkrik. Je hlasný a samotné rozprávanie pôsobí, akoby sa dialo v danom momente čítania. Melle vykročil do neznáma, dotýka sa toho, čo býva často nevypovedané, len vedecky popísané. Čitateľ sa stáva svedkom striedania manických a depresívnych fáz ohraničených rokmi 1999, 2006 a 2010. Centrom diania, ku ktorému sa najviac vzťahuje turbulentné obdobie, je Berlín. Mesto s kultúrno-umeleckým iskrením na dosah, vír diania s množstvom podnetov pokúša človeka k naplneniu životných ambícií. Osud autora sa však rozkolísal v úzkosti, stiesnenosti, reťazení fantazmagorických premenlivých udalostí.
Okrem toho, že nám autor umožnil preniknúť do najtemnejších tajov psychiky, dozvedáme sa aj o jeho celoživotnej vášni k divadlu a literatúre. Do písania divadelných hier a ich realizácie sa púšťal zväčša v manických fázach, spomína na to, kedy v priebehu dvoch týždňov napísal divadelnú hru. Dej hry sa odohrával v rehabilitačnom ústave, ako inak v nemocnici pre samovrahov, ktorým personál vyhovie v akomkoľvek poslednom želaní predtým, než dobrovoľne odídu zo sveta. Melle s odstupom času reflektuje, že v prípade tejto hry išlo o sebaprojekciu par excellence. Všetky postavy odzrkadľovali narušenosť a duševnú vyprahnutosť. Týmto príbehom si pripomína, že v divadelnej hre sa dá rovnako zblázniť ako na ulici či doma vo vlastnej izbe.
Knihu ocenia aj náročnejší čitatelia, ktorí v texte s obľubou nachádzajú referencie na spisovateľov, hudobné žánre či iné kultúrne odkazy. V Melleho rozprávaní sa to hemží menami ako M. Foucault, L. Wittgenstein, T.W. Adorno, J. Derrida, F. M. Dostojevskij a mnohými ďalšími. Z hudobných biotopov zaznievajú Aphex Twin či množstvo post punkových kapiel 80. rokov 20. storočia. Jednotliví autori a útržky z ich diel sa stávajú ukazovateľom autorovho rozpoloženia, vníma ich vo vzťahu k svojej osobe ako niečo, s čím bezprostredne súvisí v metafyzickej rovine. Dochádza k silnej fixácii buď na autorov, s ktorými sa fiktívne stretáva pri drinkoch v nočných baroch, alebo na metafory, ktorých význam chápe doslovne – súvisia s mojou existenciou tu a teraz. V psychologickej rovine Melle naznačuje splynutie svetov – sveta svojho Ja a objektívneho sveta. Pri bipolárnej poruche má ľudské Ja priepustné hranice spolu so svetom, človek podlieha ilúzii, že všetko so všetkým súvisí. Pri svojom Ja hovorí, že v manických fázach nie je autonómne posilnené. Nad identitou sa vznáša jeden veľký otáznik, radikálny predel medzi subjektívnym Ja a svetom nie je prítomný. V manických fázach sa dokážu veľmi rýchlo objaviť počiatky konšpiračných teórií, mýtus o vlastnom potenciáli sa manifestuje vrhaním sa do neperspektívnych projektov.
Obzvlášť ma zaujala pri čítaní tejto knihy snaha autora preskúmať špecifiká bipolárnej poruchy ako niečoho, čo je výrazne odlišné od depresie a iných duševných porúch. Ponurú atmosféru textu dotvára množstvo farieb a zvukov, ktoré pri čítaní vyliezajú na povrch. Nie je vôbec ťažkým stratiť sa v záplave opisovaných vzruchov, o ktorých Melle vypovedá na jeden nádych. Problémom pre čitateľa môže byť udržanie pozornosti, pretože sa ocitá v labyrinte informácií o manických a depresívnych fázach. Celkový dojem z textu je prestúpený silnou vizualizáciou, ktorá zostáva funkčnou a možno ju pripodobniť k extatickému opojeniu. Premena utrpenia prostredníctvom opisu vyznieva nanajvýš autenticky a umožňuje čitateľovi na individuálnej existenciálnej rovine pristúpiť o niečo bližšie.
Dominika Kováčová
