Vyhľadávanie
Poznáte Krištofa Veselého?
František Krištof Veselý: Moja cesta s piesňou
Bratislava, Q 111 2005
František Krištof Veselý – slávny filmový a divadelný herec, spevák, režisér. Na Slovensku asi niet človeka, ktorý by nepoznal jeho piesne alebo aspoň jeden film, v ktorom vystupoval, a jeho samotného či už ako postavu retrokomickú alebo ako večne mladého hrdinu detstva. Napriek všeobecnej popularite len málokto vie, že okrem hereckého a speváckeho talentu driemal v Krištofovi Veselom aj duch výtvarníka a spisovateľa. O tom, že bol naozaj všestrannou osobnosťou svedčia aj jeho pamäte, ktoré vychádzajú vo vydavateľstve Q 111 pod názvom Môj život s piesňou. Ich autor, samozrejme, nikdy nebol profesionálnym spisovateľom, knihu napísal viac-menej na zákazku priateľov, ako sám osvetľuje okolnosti vzniku pamätí hneď v úvode, preto sa tu nedá hovoriť ani o ucelenom autorskom štýle či o vybrúsenej kompozícií. Kniha je však napísaná mimoriadne pútavo a presvedčivo, čo podčiarkuje aj vhodne zvolená obrazová príloha a záverečný prehľad hier a filmov, v ktorých Krištof Veselý hral alebo ich režíroval, a zoznam platní a nahrávok, ktoré počas svojho života naspieval.
Krištof Veselý začína svoje rozprávanie spomienkami na detstvo v Skalici a mladícky bezstarostný, ale výnimočne ťažký a namáhavý život v Budapešti, kam sa presťahoval po prvej svetovej vojne a kde sa prakticky začala jeho herecká kariéra. Najskôr niekoľko rokov pôsobil v divadelných súboroch v Debrecíne, Miškovci a v Budapešti, v podmienkach, ktoré sú pre súčasných divadelníkov už nepredstaviteľné, a nevyhol sa ani krátkej anabáze potulného komedianta - ako člen kočujúcej divadelnej spoločnosti precestoval na korbách áut a rebriniakov celé Maďarsko. Nakoniec šťastnou náhodou zakotvil v Bratislave v rozvíjajúcom sa SND, kde s malými prestávkami pôsobil od roku 1931 až do smrti. V roku 1936 sa Krištofovi Veselému podarilo na seba upozorniť českých kolegov, divadelníkov a filmárov, a preraziť v Prahe. V priebehu troch rokov vystupoval v osemnástich českých filmoch, čo samo osebe hovorí, akú mali kvalitu a o čo išlo producentom SLÁVIA FILMU.
Žiaľ, čím dlhšie pamäti Krištofa Veselého čítame, tým silnejší máme pocit, že to najzaujímavejšie a najdramatickejšie sa odohralo na začiatku, a ku koncu je to už len výpočet úspechov, nahrávok, stvárnených rolí a dosť nudných zákulisných „klepov“. Pomerne výstižne tento obraz dokumentuje obdobie rokov 1939–1945, kde Veselý rezignuje na akýkoľvek opis spoločenskej situácie a sústredí sa len na problémy divadla, operety a vnútorné konflikty hereckého a režisérskeho podsvetia. Reálny svet ako keby ani neexistoval. Pamäte sa končia rokmi 1945–1948, poznačenými zložitými premenami v slovenskom divadelníctve. Je škoda, že Veselý nepokračuje v svojom spomínaní ďalej, ale ako sám hovorí: „bola by to celkom iná, nová a dlhá kapitola či kniha. Vyžadovala by veľa času a námahy.“ Nám je, samozrejme, jasné, v čom tkvie problém, vie to aj Krištof Veselý, a to aj „napriek veľkým úspechom, ktoré na Novej scéne dosiahol.“
Patrik Oriešek
