Recenzia
Veronika Rácová
29.05.2008

Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej - Dežo Ursiny - Ursinyho cesta za počlovečením

Ursinyho cesta za počlovečením

Ursinyho cesta za počlovečením

Dežo Ursiny: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej, Bratislava, Artforum 2007

  Hraničné ľudské situácie dávajú človeku šancu pocítiť seba samého, precítiť fakt vlastnej existencie, s možnosťou prizrieť sa svojmu bytiu – minulému i prítomnému, úplne zblízka. To, čo možno uzrieť, je väčšinou neznáme a prekvapivé, hlboké natoľko, že túto stopu života si už nemožno z čela nikdy celkom zmazať, snáď len na chvíľu pretrieť nánosmi každodenných banalít, malicherností či záchvevmi svojho občas na povrch vystreľujúceho ega. A nie je pritom podstatné, či sa náš nový život práve začína, alebo pomaly chýli ku koncu.

  Pri príležitosti nedožitých šesťdesiatych narodenín slovenského hudobníka a filmára Deža Ursinyho pripravili jeho priatelia a Artforum vydanie listov, ktoré adresoval českej výtvarníčke Zdenke Krejčovej. Hoci Ursinyho hudba bola percepčnou náročnosťou vždy trochu elitárska, kniha Moja milá pani taká nie je. Cez toto autentické svedectvo sa ponúka možnosť vstúpiť do príbehu hľadajúceho človeka, ktorý sa po strete s vlastnou smrteľnosťou snaží pátrať po tom, čím sme, čo nás prestupuje, čo stojí mimo nás, a predsa je to našou neoddeliteľnou súčasťou.

  Listy mapujú Ursinyho v období rokov 1991 – 1995, od vyburcovania sa k životu k postupnej únave v tušení smrti. I keď čitateľ môže bojovať s pocitmi, že nemá právo odtajňovať čosi také dôverné, ako sú cudzie „milostné“ listy, sám Ursiny si to prial a počítal s možnosťou tretej osoby, ktorú koniec koncov berie do úvahy každý pisateľ. Sčasti preto, že cítil akýsi záväzok, potrebu dopovedania voči tým, ktorí nateraz zostávajú, a sčasti pre potrebu pochopiť chorobu, bolesť, ktoré videl ako „sprievodný znak každého rastu“ (s. 131).

  Hoci majú adresátku, väčšinu píše v prvom rade kvôli sebe, pričom sa ten druhý stáva dôležitou súčasťou tejto potreby vnútornej očisty. Takže Zdenkina úloha nebola v Ursinyho príbehu ani náhodou pasívna. Cez ňu objavil to, čo mu, ako sám píše, celý život chýbalo a v čo už ani neveril – domov. A to vo všetkých významoch. Zdenka bola pre neho vyvažujúcim elementom, práve ona mu pomohla zaháňať pocity tušenej a hlboko skrytej vykorenenosti, dávala mu silu vyjsť z labyrintu seba samého. Opisuje snahu o pochopenie, zážitky hlbokého ľudského opovrhnutia, ale i opovrhovania, v ktorých videl živnú pôdu „budúcej tichej spoločníčky – rakovinky“ (s. 26). Práve tieto tvrdo zaplatené skúsenosti ho doviedli k poznaniu, že pokorou a z toho plynúcou láskavosťou možno odhaliť, kvôli čomu sme tu.  

  Radosť z novoobjaveného duchovna sa pod vplyvom skúseností mení na snahu pomôcť ostatným. Dopĺňa ju uvoľňujúca civilnosť, hovorovosť v opise bežných vecí. Tak si napríklad užíva vyváranie v kuchyni, vlastné rodičovstvo či prechádzky po Dúbravke... Jeho poznávanie na ceste za „počlovečením“ (s. 216) však neskôr charakterizuje zvláštny nepokoj.

  Ako prežívala celé to pohnuté, no obohacujúce obdobie Zdenka, sa priamo nedozvedáme. Hoci sú jej odpovede sprostredkovane prítomné v niektorých Ursinyho listoch a knihu  možno pokojne čítať aj bez nich, ten dôležitý náhľad z druhej strany občas trochu chýba. Najmä preto, aby sa z fascinujúceho, rozporuplného Ursinyho - človeka jednosmerným pohľadom nestal sploštený, idealizovaný obraz akejsi v skutočnosti neexistujúcej ikony. To už bude ale iná, zatiaľ nedozretá kniha, ktorá možno niekedy doplní Jaslovského Pevniny a vrchy a Ursinyho Moju milú pani.

  Moja milá pani je silná, životom vykúpená kniha, dala priechod i Ursinyho literárnym schopnostiam. Je však nezmyselnou snahou pokúšať sa ju akokoľvek interpretovať, pretože zachytáva neopakovateľnú a bytostnú skúsenosť, prináležiacu len jedinému človeku – my máme možnosť sa cez riadky zúčastňovať a súčasne sa zamýšľať nad vlastnými životmi. Snáď k nej môžeme pristupovať len spôsobom, ktorý ponúka sám Ursiny v liste Zdenke: „prečítať, precítiť, pochopiť a prijať alebo neprijať“ (s. 242).

Veronika Rácová