Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011.
Preklad Otto Havrila
Pitoreskné, jednoduché a predsa mnohovrstevné dielko s pozoruhodným názvom Moja ruská babka a jej americký vysávač prichádza na trh v časoch, keď hrajú prím rozličné vizionárske a fantasy diela a len málo kníh zo skutočnej prítomnosti či minulosti. Poézia Shalevovej knižky spočíva v kráse neplánovaného. Stačí opísať život, svojráznych príbuzných, ich zvyklosti, ktoré v prípade babky Tone možno označiť za obsedantno-kompulzívnu poruchu, teda nutkavú túžbu po čistote. Z nej totiž vyplýva všetko, čo sa v príbehu udeje, vrátane jednotlivých osudov, frekvencie školskej dochádzky i ľudského šťastia. Túžba po čistote – aké symbolické!
Babka Toňa, pochádzajúca z Ukrajiny, sa v jednej z prisťahovaleckých vĺn dostane do Palestíny. Od švagra Izaiáša, ktorý emigroval do Ameriky a zmenil si meno na Sama, dostane ako dar vysávač, „zamétaci strój“, ako to Toňa vyslovuje s výrazným ruským prízvukom. Ten sa, rovnako ako všetky upratané a vydrhnuté izby, stane posvätným predmetom v babkinej dokonale čistej domácnosti. Až takej čistej, že do niektorých miestností sa jednoducho nesmie vstupovať. Otvárajú sa na babkin povel len vtedy, keď sa v nich upratuje. Na kľučkách visia handry, ktorými tie kľučky treba leštiť, a každá hodnotnejšia súčiastka zariadenia je omotaná handričkou. Babka Toňa chodí celý deň s takou handrou pre všetky prípady, prevesenou cez plece, akoby to bol nejaký zvláštny rad za čistotu. Splachovací záchod v kúpeľni sa nesmie používať, aby sa nezašpinil ľudským... tým oným, na to slúži latrína na dvore. Predné dvere sa nesmú používať, aby sa dnu nenanosil prach, na vstup sú určené zadné, hoci pritom treba obísť celý dom. Čistota je tu povýšená nad všetky svetské radosti i starosti. Babka a s ňou celá rodina však žije v odriekaní až obmedzovaní, čistota pre čistotu im určuje životný kolobeh a všetkých tých, ktorí žijú v márnosti, Toňa dokáže odsúdiť jedinou strašnou vetou: „Určite si robia aj manikúru.“
Meir Shalev si v celom diele kladie otázku, odkiaľ je, kam siahajú jeho korene a ako ho v živote ovplyvnili. Nie hrdo, ani hlučne, ale čestne sa hlási k svojim zvláštnym predkom. Všetko je autobiografické, rýdze a úprimné. Nevymyslené, a predsa neskutočné. Nevyumelko vané, pomenované síce jednoznačne, no autor napriek tomu zakaždým necháva čitateľovi kúsok miesta, aby si sám domyslel, čo sa skrýva za bizarným správaním postáv. A všetko je tak trochu smutné a zároveň smiešne. Ale to je umenie veľkých spisovateľov.
