Vyhľadávanie
Hľadanie konca nekonečna
Ľubomír Feldek: Moja žena Oľga a nekonečno
Bratislava, Q 111 2004
Ľubomír Feldek patrí k spisovateľom s početnou čitateľskou základňou. Určite bude väčšia po prečítaní novej knihy Moja žena Oľga a nekonečno, na ktorej sa autorsky podieľala tiež Oľga Feldeková. Graficky ju upravil Miroslav Cipár a do knihy zaradil aj rodinné fotografie.
Kniha má predovšetkým autobiografický a spomienkový, no tiež spoločenský charakter, ale aj nepopierateľný umelecký rozmer. Jej jadro tvoria poviedky zo života spisovateľa, jeho ženy, priateľov a známych. V prelínaní epizujúcich postupov a faktografie sa pred nami odkrývajú udalosti, ktoré prezradia trochu viac z doby päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia: Osudová, Ako vznikla trnavská skupina, Ako sa píše životopis. Spomínané roky sú „akési čierne dejiny“ v živote autora: vtedajší režim chápal časť literatúry ako „zbraň proti dobe“ a pokúšal sa o jej likvidáciu, nezabránil však tomu, aby sa zachovalo pár „kúskov detskej fantázie“.
Keďže Ľubomír Feldek je známym autorom literatúry pre deti, žánrovo spestril skladbu knihy „rečňovankami“ a krátkymi hravými básňami. Silný osobný zážitok a emocionálne pohnutie prezentuje v básni Ako v rozprávke s tematikou nežnej revolúcie: „Sloboda otcov – u detí. / My dospelí – my tiež sme deti. / Sme deti muklov, obetí, / zlomených sŕdc a ľudských smetí, / ktoré nás nesú na rukách, / vztýčených z hrobov, z pláni snežných, / nech nám už srdce nepuká, / ako im, v časoch menej nežných. / Otče, som ty. A ty si ja. / A som svoj syn. A bez odvety / je nežná revolúcia, / zrodená zo slobody detí. / Ako v rozprávke bolo to.“
Druhú časť knihy tvoria príbehy rodiny Feldekovcov z deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa presťahovali do Prahy. Zažili zmenu, objavili nové hodnoty: „Takto som si vždy predstavoval náš život. Nie deľba práce, ty v kuchyni a ja za písacím strojom, ale nejaký spoločný projekt! Každé ráno spoločne niekam odchádzať a večer sa spoločne vracať.“ Feldek nás zavedie do privátneho priestoru, kde obyčajné momentky nadobúdajú vzácnosť neopakovateľných chvíľ, ako ich napísal sám: „Neúnavný rozprávkar život...“ Preto text takmer príznačne uzatvára rozprávka Zlatúšik z roku 1964, ktorá bola niekoľkokrát zaradená do Modrej knihy rozprávok.
Moja žena Oľga a nekonečno je dôkazom toho, že manželstvo aj po rokoch môže byť inšpiratívne: ľudsky i umelecky. Dôležité je vzájomné poznanie a spoločné hľadanie „konca nekonečna“ s niekým, kto stojí za to.
Miloš Kováč
