Vyhľadávanie
Krása a príťažlivosť nepoznaného
Ivan Lehotský
Moje diery v ementáli (Nemecko-slovenské vydanie)
Bratislava, Petrus 2007
Postupne sa zapĺňajú diery v poznávaní literatúry slovenskej emigrácie po roku 1968. S emigráciou po roku 1948 akoby sme boli faktograficky i hodnotovo vyrovnaní, autori a publikácie do roku 2000 z tejto oblasti sa dostali do Marčokových Dejín slovenskej literatúry (v kapitole J. Hvišča); sú v nich podrobne spracovaní všetci, ktorí sa zapájali do publicistiky (z literárneho hľadiska aj okrajoví autori). Horšie je to so zaznamenávaním novšej memoárovej literatúry, ktorá si hľadá miesto v súčasnom toku a záplave literatúry – a hľadá si aj vydavateľov, lebo nie vždy ide o známych autorov.
Ivan Lehotský, patriaci k emigrácii po roku 1968, si vydavateľa našiel a jeho svojské, atypické memoáre skúseného kazateľa i stredoškolského pedagóga (znalca diela poľského filozofa L. Kołakowského) vyšli vo vydavateľstve Petrus so Schurmanovými kresbami. Mozaika jeho života by sa dala ďalej vypĺňať, autor však do nej vložil len fragmenty, ktoré by podľa neho mohli byť pre čitateľa zaujímavé. Pointou rozprávania je predzáverečná kapitolka Moje známosti – text o priateľovi Arminovi, znalcovi náboženských rituálov Inkov, ale aj text o kráse a príťažlivosti nepoznaného. Knižka má niekoľko krátkych kapitol (Ako som sa stal Švajčiarom, Hrdý Slovák, Cirkevné štruktúry, Teologické štúdiá, Večné mesto, večná láska, Prvá kázeň, Prvý a posledný pohreb, Bezdomovci, Sobáše, Vojenská služba...), ohraničujúcich tematický záber a zároveň predkladajúcich to, čo autor vybral z príbehov svojho života v emigrácii, naplneného štúdiom, smútkom z nevydareného manželstva, ale i šťastnými vzťahmi, pričom odôvodnenosť jednotlivých záberov zdôrazňujú jemné pointy rozprávania. Ivan Lehotský vyštudoval vo Švajčiarsku filozofiu a teológiu a pracoval ako „pastorálny asistent“. Ako „pastor“ pochovával ľudí a ako filozof sa musel sústrediť na hlavné filozofické problémy. Neprekvapí nás preto, že z jeho textov na nás dýcha pokoj a vyrovnanosť v otázkach života a smrti, teológie, filozofie i literatúry. Jeho knižka však vôbec nie je kazateľská, ale priam bohémska. Lebo hľadanie zázemia, či už v Paríži, Ríme, Zürichu, Bratislave, na Záhorí, túžba niekam patriť – bez výčitiek voči politickej minulosti, bez zveličovania politických dôvodov exilu – robí z nej objektivizované a zároveň súkromné svedectvo o živote človeka.
Knižka vyšla dvojjazyčne a môžeme sa spoľahnúť, že v preklade do nemčiny vyznieva rovnako pôsobivo ako v slovenskej časti. Text totiž preložila známa prekladateľka a propagátorka slovenskej literatúry v zahraničí Gerlinde Tesche.
Nefiktívna próza je jednou z foriem písania, ktorej sa oddá veriť: môže nám poskytnúť nové pohľady na širší, nie iba slovenský horizont, nestrácajúc pritom osobnostnú hĺbku. A práve túto sérenité nám ponúkajú Lehotského krátke prozaické útvary nie ako náhradu za fikciu, ale ako osobné, faktami podložené autorovo spomínanie.
Anna Blahová
