Vyhľadávanie
Bratislava, Premedia Group 2012
Vanda Rozenbergová (1971), bibliografka a maliarka na sklo z Prievidze, debutovala vlani knižkou poviedok s takým dráždivým názvom, že sa jej kniha mimovoľne ocitla v predajni pre drobnochovateľov (Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov). Pravda, náhodní i nenáhodní čitatelia čoskoro zistili, že debutantka má zmysel pre humor, a možno si niektorí aj spomenuli, že bodovala v niekoľkých ročníkoch súťaže Poviedka. Pri čítaní jej druhej knihy – románu Moje more – pravdepodobne opäť zistia isté nezrovnalosti medzi názvom a obsahom, keď v nej skôr ako veľkú romantickú vodu nájdu bezbrehú pavučinu vzťahov uložených v dušiach napohľad uletených postáv. Táto osobitá textová spontánnosť rozhodne nebola spísaná iba pre kratochvíľne rozrušovanie zmyslov konzumentov kníh. Vanda Rozenbergová je totiž autorkou, ktorá ani svoj humor, ani svoju uletenosť nenakúpila na blšom trhu literárnych márnivostí. A nech pôsobia akokoľvek živelne, za jej rozprávaním cítiť nevnucujúcu sa prítomnosť jedinečného posolstva.
Próza má dve časti, v ktorých vystupuje niekoľko postáv. Postavy majú svoje rozprávačské bloky, raz sa realizujú cez rozprávanie v prvej (muži!), inokedy v tretej osobe (ženy), pričom takéto delegovanie rozprávačských kompetencií pôsobí, akoby nemalo zmysel. Do rozprávačskej hry vstupujú postavy ako hotové, hoci v sebe očividne nesú poriadny náklad deštrukčných „panických porúch“, „úzkostných vzťahov“ či strachu a osamotenosti s celou ich sociálnou i mentálnou genetikou, aká neraz bývala cieľom modernej slovenskej, najmä ženskej prózy. No práve táto ich „hotovosť“ znamená nový status zbavený mýtov úzkostlivej zodpovednosti za seba a za iných. Kalista, jeden z emblematických rozprávačských výmyslov Rozenbergovej prózy, sa rozhodne zanechať svoj bezfarebný život upachtenej, zodpovednej a realitou ubíjanej matky. Stane sa bez akýchkoľvek mindrákov nezodpovednou „motivačnou poradkyňou a projektantkou životnej perspektívy“ cudzích ľudí, čiže veštkyňou, berúcou peniaze za sny pre iných, ktoré sa skutočne plnia. Znamená to novú slobodnú existenciu a jej jas môže prežiariť ľudské životy i svet. Preto sa postavy koncipujú od svojich mien, ktoré v tejto knihe „nie sú pravé“, ale „extravagantné, pretože Kalista sa v skutočnosti nikdy nechcela volať Slávka Mokrá“. Také je priznanie v jednom (vari) autorskom vstupe do rozprávačského partu postavy. Aj ním sa potvrdzuje, že táto próza nechce byť moralitou, hoci je plná cudnej morálky, ani estetikou, hoci aj jedenie obyčajnej ryže tu môže byť „rytmická báseň, ako japonská miniatúra“.
A tak nejako je to i s románovitosťou tohto románu. Autorka na záložke hovorí o príbehu o dvoch mužoch a dvoch ženách, hoci je to príbeh najmenej o troch mužoch a troch ženách, obsahujúci retrospektívy ďalších príbehov. Dôležité je, že ženy snívajúce o hrdinských mužoch tu našli šťastie (ako ináč nazvať tú prapodivnú harmóniu nezištného vzťahu dvoch celkom odlišných jedincov) s mužmi vonkoncom nespĺňajúcimi kritériá úspešnosti či dobyvateľskej neodolateľnosti. A muži sa našli v ženách, ktoré šťastie nedobýjajú všetkými prostriedkami, ale nosia ho v sebe, len im ho treba dopriať. Autorke sa podaril tento zlom od ufňukanosti nad odbúdajúcou mužnosťou či pribúdajúcou neúctou voči ženskosti k tolerancii poučenej civilizačným vývojom. Lebo Rozenbergovej próza je knihou o šťastí, o jeho bezpodmienečnej potrebe pri poľudšťovaní nášho sveta.
