Vyhľadávanie
Rudolf Chmel: Moje slovenské pochybnosti
Bratislava, Kalligram 2004
Rudolfa Chmela vždy priťahovali naši „národní hriešnici“, teda tie osobnosti, najmä 19. storočia, ktoré dokázali o slovenskom človeku a našich dejinách uvažovať netradične, problémovo a zároveň v širších nadnárodných, európskych súvislostiach (ako napríklad Jonáš Záborský, Ján Lajčiak či Albert Škarvan) – a práve preto sa často stávali terčom kritiky a podozrievania z nenárodného cítenia. Pochybnosť, skôr problematizujúci ako harmonizujúci pohľad na naše postavenie v stredoeurópskom priestore, na „región, kde možno viac ako inde fungujú myšlienkové stereotypy", charakterizuje aj jeho esejistickú a publicistickú tvorbu z obdobia po roku 1989 obsiahnutú v knižnom výbere z vydavateľstva Kalligram (Edícia Domino).
Moje slovenské pochybnosti zahŕňajú aj niektoré texty z knihy
Moja maďarská otázka (1996) a myšlienkovo a obsahovo sú úzko prepojené s podnetnou antológiou Slovenská otázka v 20. storočí (1997), do ktorej autor zahrnul texty slovenských politikov, historikov a literátov, ktorí sa snažili z rôznych uhlov pohľadu reflektovať, aktívni politici aj riešiť štátoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi na princípe „rovný s rovným“. Práve úvodná štúdia k tejto antológii spolu s esejami Slovenská jar alebo O sizyfovskej modernizácii Slovenska a Slovensko ako vlasť tvoria ťažisko Chmelových „slovenských pochybností“, tém jeho uvažovania o „našej slovenskej otázke“ nielen po 1. januári 1993, ale prinajmenej od štúrovského pohybu v roku 1848, od prvej slovenskej jari, ktorá prvýkrát nastolila otázky o tom, akí sme, najmä však odkiaľ ideme a kam smerujeme, a či v nich ešte stále neplatí výrok baťka Škultétyho: „Náš život ešte nie je západným svetom a pravdepodobne ním ani nikdy nebude,“ aj či sme sa už dokázali vyrovnať s plebejizáciou a mýtizáciou pohľadu na naše dejiny, tak ako ich sformuloval iný „baťko“ – V. Mináč v knihách Tu žije národ a najmä Dúchanie do pahrieb. „Zdôrazňovanie slovenskej inakosti, osobitosti, zvláštnosti,“ píše autor v štúdii Intelektuál na prelome storočia (na Slovensku), „sa nie náhodou stalo po januári 1993 súčasťou štátnej doktríny.“ Táto „cyklicky opakovaná antieurópska rétorika“, tendencia znova začať dokumentovať našu inakosť, nám ešte aj po vzniku samostatného štátu bránila rozmýšľať o našom mieste v Európe – hoci na druhej strane sme práve vtedy začali zdôrazňovať, že práve u nás je jej geografický stred. „Európanstvo či stredoeurópanstvo iba málokedy bolo pre nás identifikačným sebavyjadrujúcim elementom,“ konštatuje Chmel a tento fakt pripisuje trvalej polarizácii nášho národného života, cyklickému rozčesnutiu Slovákov, ktoré sa začalo národným obrodením a dodnes je v ňom živý „fenomén slovenských odpadlíkov“ – medzi ktorých, najmä v 90. rokoch, a najmä v súvislosti s jeho aktivitami v slovensko-maďarských vzťahoch, často rôzne „národne orientované“ skupiny slovenských intelektuálov zahŕňali aj Chmela. Chmel si je vedomý, že slúžiť neznamená posluhovať, že „povinnosťou intelektuála, vzdelanca, je nielen kultivovať, ale aj problematizovať vedomie spoločnosti“ – ako zdôrazňuje v eseji Sizyfovský údel intelektuála na Slovensku.
Veľa sizyfovskej práce vynakladá aj Chmel vo svojom, už vyše troch desaťročí (prinajmenej od vydania antológie Literárne vzťahy slovensko-maďarské, z roku 1973) trvajúcom úsilí o „potrebe vzájomnej vnímavosti“ medzi Slovákmi a Maďarmi. Jeho texty v druhej časti knihy dokazujú, že „je najvyšší čas podrobiť naše vzájomné vzťahy triezvej, racionálnej, vecnej analýze“, že je nevyhnutné „vykročenie Slovákov a Maďarov z minulosti do budúcnosti“. Už názvy esejí – Od etnokracie k demokracii aj v slovensko-maďarských vzťahoch, Slovensko po ratifikácii alebo O nemožnosti slovensko-maďarského zmierenia, Od Trianonu (cez Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch) do Európskej únie či S predsudkami proti predsudkom alebo O trvácnosti stereotypov výrečne hovoria, že historický „balvan neporozumenia“ budeme spolu s Maďarmi (hoci my zrejme jeho väčšiu časť) valiť našimi dejinami ešte aj po našom spoločnom vstupe do EÚ.
Rozhovor s autorom z roku 1999 nazvaný Od spontánnej multikultúrnosti k myšlienke Visegrádu predstavuje Rudolfa Chmela ako človeka, ktorému je multikultúrnosť vlastná (matka mala srbské a maďarské korene, ďalší predkovia mali český pôvod) a literárneho vedca, ktorý práve v 70. a 80. rokoch, keď sa znova mlčalo na tému národnej identity, pripravil na vydanie diela mnohých autorov, výrazne ovplyvňujúcich formovanie slovenského kritického myslenia a sprístupnil tak texty dokumentujúce proces konštituovania slovenského národa.
Knižné vydanie Chmelových esejí vnímam ako stále aktuálne a zároveň nadčasové reflexie o našej národnej minulosti, o predsudkoch a traumách, ktoré nás budú ešte zrejme dlho sprevádzať na našej ceste dejinami.
Anton Baláž
