Vyhľadávanie
Dielo ruského spisovateľa Maxima Gorkého (1868 – 1936) je azda pre každého, kto z neho musel niečo čítať i nebodaj recitovať počas socializmu, dosť nepríjemnou spomienkou. Do nucovanie patrí k „najlepším“ spôsobom, ako odstrániť prirodzený vzťah k čomukoľvek. Čítať to znova? Ach...
Pri uvažovaní o tejto téme treba zohľadniť dva fakty. V prvom rade Gorkij žil v dobe, keď sa mobilizovali ľudové, boľševické sily proti dovtedajšiemu spoločenskému zriadeniu: proti cárstvu. Druhým dôležitým faktom je kanonizovanie jeho románu Matka ako fundamentálneho textu revolúcie komunizmu a socialistického realizmu, ktorý bol jedinou pozitívne akceptovanou estetickou platformou niekoľkých desaťročí aj u nás.
Dnes tu na okolí neexistuje ani boľševik (teda možno áno, no nie pod týmto označením), ani cár, socializmus padol v roku 1989 a estetika je dnes taká rozbitá, že hodnotné môže byť úplne všetko – stačí to len pekne vyargumentovať.
Novela Moje univerzity (1923, preklad Ján Ferenčík) je zavŕšením autobiografickej trilógie (Detstvo, Do sveta – V. Kupka v doslove uvádza názov Medzi ľuďmi) a predstavuje záznam časti mladosti (80. roky 19. storočia), keď sa Gorkij rozhodne študovať a odchádza do Kazane. Milou iróniou je, že na žiadnu univerzitu nevkročí, prednáškami a seminármi sa mu stávajú stretnutia s ľuďmi: od rozhľadených osvetárov, cez policajtov, sedliakov, kňazov, boháčov, námorníkov, zlodejov, bláznov, prostitútky... Autor nádherne zobrazil relatívnosť právd, protikladnosť života, keď sa sväté stáva špinavým a špinavé svätým, takisto zolovskú pudovosť ako jednu z najdôležitejších formačných síl samej existencie. Čitateľ sa stáva svedkom epizód, ktoré ho jednoducho posadia. Napríklad otravné nakladanie vriec je podané s takou gradačnou bravúrou, že pôsobí ako duchovné vytrženie, alebo opis obyčajných vzťahov a v nich ničotnosť, surová chudoba či rýdze a podlé zlo – jediným vykúpením je len ďalšia chvíľa, nič viac!
Maxim Gorkij napísal novelu, ktorá hovorí, že najlepšou univerzitou je ľud, čo úplne konvenuje doktríne socializmu. To dielo iné nebude, cítite tam dobovú angažovanosť, samozrejme, sú tam aj univerzálne prvky a parádne myšlienky. Je na vás, čo si vyberiete. Inou stránkou veci je samotné vydanie. Ak sa má prihovoriť súčasníkovi, malo by mať vysvetlený historický kontext a poznámkový aparát, alebo viete, čo je to hrať gorodky, navariť peľmene atď.? Ďalšou záležitosťou je vlažný doslov Valerija Kupku bez náznaku snahy o aktualizáciu diela pre čitateľa, čo je, ak sa nemýlim, základnou funkciou doslovov pri podobných reedíciách. Sú to také akademické ťuky za textom, ktorý ideovo vôbec nechce byť akademický a dominuje v ňom zažitá múdrosť. Adekvátnosť by v tomto smere bola azda šťastnejšou voľbou...
