Vyhľadávanie
Terezínske návraty
Vera Meisels: Moje vytrhnuté korene
Bratislava, SNM – Múzeum židovskej kultúry, edícia Judaica Slovaca 2005
Úvod napísal a prebásnil Ľubomír Feldek
Nemecký filozof Adorno vyjadril pochybnosť, či vôbec možno písať po Osvienčime poéziu. Túto otázku položili viacerí intelektuáli a umelci aj vo všeobecnejšej polohe: môže mať ešte zmysel akákoľvek ľudská kreativita, ak k ľudským vynálezom patrí aj holokaust?
Ukazuje sa však, že písať aj po tých hrozných udalostiach je možné, ba dokonca, potrebné písať aj o samotných týchto udalostiach, pripomínať ľudskú krutosť v nedávnej minulosti a vystríhať pred jej zopakovaním v budúcnosti. Žiaľ, súčasťou našej histórie je aj kus tejto hrôzy – sugestívne svedectvo o nej vydalo viacero autorov a autoriek narodených v našej krajine, ktorí mali osobnú skúsenosť s holokaustom (spomienkové prózy Magdalény Lipscherovej, Schloma Breznitza či Kataríny Winterovej). Teraz k nim pribudla knižka básní prešovskej rodáčky Very Meisels. Na prahu detstva citlivo zaznamenávala to, čo sa okolo nej dialo, keď ju ako osemročnú odvliekli do Terezína. Vera Meisels žije od r. 1949 v Izraeli, tvorí (v hebrejčine) a venuje sa aj výtvarnému umeniu, s jej sochárskou tvorbou sa možno stretnúť napríklad v jeruzalemskom múzeu Jad Vašem. Jej básne vyšli v anglickom, českom a slovenskom jazyku. Autorka sa v nich väčšinou vracia k desivým zážitkom z Terezína a toto detské videnie reality, do ktorej denne vstupovali násilná smrť, strach a beznádej, stupňuje pôsobivosť výpovedí. Meisels v nich nesiaha za silnými slovami, jej texty nehýria metaforami, sú vecné, takmer by som povedala strohé, v istom zmysle krehké, no zároveň otriasajúce. Akoby autorka nedôverovala slovám, že unesú ťarchu skutočných zážitkov, vie, že realitu, akú spoznala v detstve, nemožno prekryť nijakým básnickým obrazom, so slovami preto pracuje striedmo, ponechávajúc medzi nimi priestor pre nevypovedané (nevypovedateľné), no zreteľne prítomné. Niekde autorka tematizuje súčasnosť, no nech sú básne situované do akéhokoľvek času, rezonuje v nich minulosť – vrytá do detskej pamäte na celý život. Minulý čas s prítomným sa neuzatvára v kruhu, pre autorku, ako sa vyznáva v básni Návrat do Terezína, sú to „iba rovnobežky, koľajnice“ s dobytčiakom, „čo klepoce po nich“. Skúsenosť bytosti, ktorá „ako zviera vycvičené skrývať sa v brlohu, ticho, aby jej na to neprišli…“ (Skrýša), nemožno vymazať, ostáva v jej jadre, meniac sa aj na mierku pre celý život. O tom, že cez spomienky na zážitky z Terezína prežíva všetky neskoršie – negatívne i pozitívne – udalosti, výrečne hovorí báseň Výpadok prúdu, január 1991, ale takisto básne Zostrené zmysly, Skrýša či – asi jedna z najlepších básní, ktoré o danej téme poznám – Prázdniny v Amsterdame. Oslovili ma aj verše venované otcovi, matke a starej matke, ale aj tie o priateľských a partnerských vzťahoch v zrelom veku: aj napriek veľkému časovému odstupu sú tiež poznačené dávnou skúsenosťou. Najpôsobivejšie sú však podľa mňa predsa len detsky intímne texty o stratenej bábike, o medvedíkovi – na rozdiel od malej Very a jej rodiny mu nezavesili na krk kartón s číslom, ktorým sa v tom okamihu stali, o prázdnej škatuli od topánok, ktorá nahrádzala dievčatku kočiarik pre už nejestvujúcu bábu…
Poézia Very Meisels nie je vyrátaná na efekt a nedá sa ani povedať, že je krásna (takúto poéziu nemožno merať čisto estetickými kritériami), je to však poézia nesmierne silná, autentická, úprimná – a aj zraňujúca. A práve v tom, v pripomínaní starých rán, vo vystríhaní pred ich opakovaním, vidím – aby som sa vrátila k adornovskej otázke – jej najväčší zmysel.
Etela Farkašová
