Vyhľadávanie
Slovenská čitateľská obec dostala do rúk takmer paralelne dve zásadné knihy, ktoré približujú literatúru ruského (post)symbolizmu, a to román Strieborný holub od Andreja Belého a monografiu našej poprednej rusistky, spisovateľky a prekladateľky Evy Maliti Fraňovej o autorovi spomínaného románu. Hoci sme museli dlhšie čakať na román, ktorý vyšiel u nás až po románe Peterburg (vznikol pred ním), získali sme tým možnosť spoznať obe diela v krátkom časovom odstupe, a tak bezprostrednejšie porovnávať teoretické a beletristické spracovanie kľúčových téz a motívov v diele jedného z najvýznamnejších predstaviteľov ruského (post)symbolizmu. Pre mňa to znamenalo znásobenie čitateľského zážitku z oboch diel, ktoré som vnímala ako komplementárne a vďaka ktorým som získala celostnejší obraz A. Belého i jeho diela.
Eva Maliti Fraňová, prekladateľka oboch spomínaných románov, nepostavila do popredia svojej monografie biografiu Andreja Belého (základné momenty života spisovateľa predstavuje skôr fragmentárne), ale sústreďuje sa predovšetkým na dôkladný rozbor jeho diela, a to najmä v kontexte ruského (post)symbolizmu, identifikuje charakteristické prvky tohto prúdu smerujúceho od moderny k avantgarde, no zároveň zdôrazňuje špecifickosť autorského rukopisu Andreja Belého.
Prekladateľská práca vytvára ideálne podmienky pre dôverné spoznanie literárneho textu, pre hĺbkové prieniky do neho, čo dosvedčuje aj recenzovaná monografia, v ktorej sa odborná fundovanosť autorky spája s jej osobným zaujatím, a ak sa nemýlim, aj s istou duchovnou príbuznosťou s „objektom“ výskumu. Sympatické je, že autorka skúma Belého tvorbu nielen na pozadí jej väzieb s ruským symbolizmom a ruskou klasickou literatúrou, ale pohľad rozširuje aj na väzby so západoeurópskou literatúrou a čo je pre nás zaujímavé, aj so slovenskou literatúrou. Hodnotiac Belého inovátorský význam ho prirovnáva k zakladateľskej trojici literatúry „prúdu vedomia“ (Joyce, Proust, Woolfová), dodávajúc, že u Belého ide o prúd vedomia a aj jeho odvrátenej strany – podvedomia. E. Maliti Fraňová vychádza vo svojom bádaní z toho, že pre Belého bol symbolizmus nielen literatúrou či umením, ale aj filozoficko-náboženským konceptom, svetonázorom, prostriedkom jedinečného poznávania, estetickým i etickým princípom – práve v takejto komplexnosti jednotlivých vrstiev nazerá autorka na spisovateľovu tvorbu, napokon aj na jeho životný príbeh.
Ďalšiu dôležitú črtu autorka nachádza v Belého úzkom prepojení života a umeleckej tvorby, umenie tak vystupuje ako obrazné a celostné poznávanie života, jeho cieľom je však viac ako poznanie: je ním jednak prekonanie antinómie medzi poznaním a tvorbou, cesta k tvorivej premene človeka i sveta, k zrodu „nového človeka“ či Bohočloveka, ako aj novej skutočnosti ako alternatívy k tej jestvujúcej a neuspokojujúcej. V súvislosti s fenoménom „nového človeka“, ako ho svojou tvorbou prezentuje Belyj (výrazné je to v prípade protagonistu v Striebornom holubovi, básnika, filozofa, filológa Dariaľského) autorka vyzdvihuje premenu vedomia a celkovú duchovnú obrodu, ako aj obnovu celistvosti subjektu, prekonanie antinómie jeho tela a duše, antinómie subjektu a objektu, pričom odkazuje na ruských filozofov Florenského, Soloviova a ďalších, ktorí sa zaoberali touto otázkou, no aj na nemeckého filozofa Nietzscheho a jeho pojem nadčloveka. Opodstatnene veľkú pozornosť venuje Fraňová vplyvu antropozofa Rudolfa Steinera a jeho učenia na tvorbu i život Belého, v tejto súvislosti dáva čitateľom príležitosť nazrieť do antropozofickej komunity, oboznamuje s menej známymi faktami o kontaktoch steinerovcov s prívržencami z radov ruskej inteligencie, o šírení steinerovských ideí medzi ruskými umelcami, a napokon veľmi konkrétne naznačuje aj ich vplyv na Belého tvorbu. Práve cez antropozofické učenie zamýšľal Belyj nájsť prepojenie pravoslávnych vízií duchovnej obrody človeka s myslením západnej Európy, prispieť ku komplexnejšiemu mysleniu o svete i k väčšej celostnosti samotného sveta.
Je pozoruhodné, ako autorka najmä v častiach monografie, kde sa tematizuje koncepcia „nového človeka“, ale taktiež v častiach o eschatologickej vízii sveta a sektárstve alebo o štýlotvornosti jazyka v tvorbe Belého dokáže vo svojich analýzach prepájať literárnovedné, estetické, kulturologické a filozofické aspekty, vďaka čomu jej výskumný program v teoretickej aj v metodologickej rovine získava komplexnú podobu – a prispieva aj ku značne komplexnému obrazu tvorby Andreja Belého. V súvislosti s metodológiou nemôžem opomenúť ani komparatívne prístupy, ktoré autorka používa pri skúmaní medziliterárnych väzieb, podnetne vyznievajú napríklad jej rozbory sektárstva v kontextoch pravoslávneho a evanjelického náboženstva, ako sú prezentované v tvorbe A. Belého (najmä v románe Strieborný holub) a nášho Svetozára Hurbana Vajanského (román Koreň a výhonky), hľadanie spoločných či príbuzných, ale aj odlišných pre dané dielo (národnú literatúru) charakteristických momentov. Podobne inšpirujúco pôsobí časť odkrývajúca istú motivickú príbuznosť a (hypotetickú) rezonanciu Belého tvorby (najmä román Peterburg) v próze Pavla Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Aj tu sa ukázalo, že medziliterárna komparácia môže vniesť nové prvky pri vnímaní porovnávaných diel, uvidieť ich nezvyčajným pohľadom a dať im nové konotácie.
Z hľadiska prekladateľskej praxe sú nesporne podnetné pasáže, v ktorých autorka opisuje svoje skúsenosti s prekladom Belého diela do slovenčiny, upozorňuje na niektoré úskalia späté so zvláštnosťami východiskového a prijímacieho jazyka. Knihu, ktorá poskytuje skutočný intelektuálny zážitok, dopĺňa obrazová príloha približujúca osobnosť i dielo Andreja Belého.
