Vyhľadávanie
Knižný debut Morhen. Posledná kliatba (Artis Omnis 2013) patrí do žánra historickej fantasy. Slovenský autor Henrich H. Hujbert buduje úvod formou akobygeneračného románu. Pozvoľným tempom. V protiklade k Červenákovmu Roganovi, „čiernemu prízraku odnikiaľ“, o Rodanovi/Zoranovi vieme všetko. Ako sa v mýte patrí.
Časové určenie príbehu je mätúce. Ťažko povedať, či zámerne, v snahe vytvoriť atmosféru legendickosti, alebo náhodou. Pod Tatrami prežívajú pohania, avšak autor spomína i Cigánov, ktorí sa u nás objavili v 15. storočí. Prenasledovatelia nazývajú pohanov kacírmi, čo je výraz známy až z neskoršieho stredoveku a používaný na odchýlky v rámci katolíckej cirkvi. Použitie v kontexte histórie známych termínov narúša uveriteľnú celistvosť posolstva potenciálnej legendickosti. Len v jej rámci sú totiž na území Slovenska pohania uveriteľní popri kamenných hradoch s vežičkami či ozbrojencoch v brneniach. Napokon ale asi predsa väčšmi záleží nie na tom Kedy, ale Čo sa deje a my sa preto v ďalšom texte sústredíme na príbeh a uchopenie postáv.
Sledujeme dozrievanie mladíka Zorana. Otcom hrdinu je čarodej. Teda, podľa osvedčeného receptu fantasy, prichádza ďalší z légie predurčených. Po prijatí do spoločenstva slovanských mágov v osade Bystrica, umiestnenej v útrobách Vysokých Tatier, získava právo na nové meno, Rodan. Autor pomerne presvedčivo približuje rituály a obrady. Hujbertov román je teda románom zásväty v prvom pôvodnom doslovne magickom zmysle slova. Sústredením sa na hrdinu v kontexte fantastiky pripomína trilógiu Patricka Rothfussa, prístupnú v preklade Michala Jedináka i v slovenčine. V širších rámcoch literatúry je zrejmá, hoci aj možno nie celkom vedomá súvislosť s líniou výchovného a vývinového románu. Pravdaže, v limitoch žánra fantasy. Hujbert psychiku hrdinov takmer výlučne nahrádza popisom magických praktík. Priaznivcom modernej literatúry sa na prvý pohľad takýto postup bude javiť ako naivný, treba si však uvedomiť, že postupy mágie na úsvite dejín zohrávali dôležitú psychoterapeutickú funkciu, umožňovali človeku zviditeľnenie a sprítomnenie podvedomých túžob v konkrétnych obranných predstavách, spomienkach… Priblíženie myslenia a cítenia hrdinu prostredníctvom rituálu hádam napokon vypovedá o dobovej atmosfére viac než pokus podsúvať čitateľovi blúdenie (pseudo)intelektuálnymi komplexmi dneška.
Aj vďaka uvedenému spôsobu stvárnenia hrdinov celok pôsobí autenticky. Hujbertov román nesporne poteší milovníkov mágie a dávnych zvykov, avšak priaznivcov epiky sklame. Dôveryhodne, presne a pomerne pútavo približuje svet slovanských bohov a démonov. K najpôsobivejším miestam románu patria výjavy a scény stretnutia s vílami, putovania k Vodníkovi, záchrany zlatej rybky, cesty adepta na Gerlach za Moranou či popis pobytu pri posvätnej lipe. Sledujeme pohyb a vonkajškové dianie. Priame zobrazenie deja v polohe akcie pôsobí miestami rozpačito až teatrálne. Hrdinovia pohyby nekonajú, ale ich priam divadelne predvádzajú. Veľmi dôležitá scéna zabitia matky hlavného hrdinu vyznieva nadmerne javiskovo, dav dedinčanov pripomína skôr chór v pozadí, ktorý nevie, čo si počať s rukami a nohami (vrátane odseknutých). Navyše, pod tlakom a v návale magicko-poetického poznania a propohanskej vierouky strácajú postavy výraznosť, vyznievajú ako napoly bábky, napoly tiene. Zasa teda nachádzame jeden zo znakov stredovekej legendy. Hujbert čitateľom väčšmi než príbeh ponúka posolstvo o dozrievaní a presvedčení ako vzor aplikovateľný nielen na jedného človeka. Zoran/Rodan je väčšmi príklad než osoba, miestami zámienka na predvedenie toho či onoho aspektu pôvodnej vierouky našich slovanských predkov. Legenda v mene pohanstva je patrične zaostrená voči zloduchom a krvilačníkom kríža. Obálka od Juraja Maxona, v súlade s atmosférou obsahu, evokuje v kresťanskej ikonografii rozšírený obraz svätca-héroa ohrozovaného neľútostnými rímskymi legionármi.
Pravdaže, v pootočenom garde, zato však so zachovaním dobovo autenticky štylizovane stuhnutých postojov, typických pre ranostredoveké umenie (a popkultúrne figúrky či postavičky počítačových hier).
Z kompozičného hľadiska sled jasne členených kapitol typický pre hrdinskú fantasy nahrádza u Hujberta rozdelenie na nerovnako dlhé celky, rozsah ktorých nie je určovaný rytmom plynutia textu, ale množstvom materiálu. Autor teda postupuje skôr podľa kritérií literatúry náučnej než umeleckej. Podobne ako vo viacerých výchovných románoch či rozsiahlejších rozprávaniach legendického rázu narážame v texte na prvky traktátu. Celok končí výpravou hrdinu za milovanou a… vyvrcholenie si vychutnajte sami. Je možné, že Rodan v rámci ďalších tvorivých zámerov autora vyrazí na cestu. Ťažko však povedať, či cieľom budú hrdinstvá alebo poznanie. Ak novalisovská modrá kvetina zatieni draka fantasy, prípadne ho nahradí symbolickým drakom alchýmie, zmráka sa v príbehu nad žánrom popkultúry. Hoci aj, napriek nedostatkom, zaujímavo. Som zvedavý, čo autor ponúkne nabudúce.
