Vyhľadávanie
Vladimir Vojnovič: Moskva 2042
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Preklad Ján Štrasser
Vladimira Vojnoviča (1932) pozná slovenská verejnosť najmä vďaka románu Život a neobyčajné dobrodružstvá vojaka Ivana Čonkina, ktorý okrem nesporných literárnych kvalít priniesol zámienku mocným na obvinenie autora a napokon k jeho nútenému exilu. Vojnovič žil v USA, teraz žije striedavo v Nemecku a Moskve. Za hranicami vydal ďalšie romány, poviedky, fejtóny, rozprávky i verše. Jeho spisba bol preložená do tridsiatich jazykov. Známeho vojaka Čonkina roku 1993 podľa scenára Zdeňka Svěráka sfilmoval Jiří Menzel. Slovenskému čitateľovi sa Vojnovič pripomína opäť. románom, tentoraz dedikujúcim utópiu už v názve: Moskva 2042.
Vraví sa, že dobré knihy nútia ľudí premýšľať ešte dlho po tom, čo dielo zmizlo z nočného stolíka. O Moskve 2042 možno povedať, že k premýšľaniu nenavádza, nepodnecuje filozofické úvahy, ani zamyslenie nad vlastným životom, a predsa sa o knihe treba zmieňovať v superlatívoch. Jej sila je vo výslednom dojme. Kým však dôjde k zoskupeniu tejto ústrednej sily, humor, satira a sarkazmus, často okorenené černotou, ľahká nôta a rezký rozprávačský krok čitateľa vťahujú do diela a jednoducho sa nemôže odtrhnúť od tragikomickej figúrky rozprávača – ,,vyemigrovaného“ spisovateľa. Pravda, meno si trochu pozmenil, namiesto Vojnoviča je tu Vitalij Nikitič Karcov. V prvej, najrozsiahlejšej časti románu bohato čerpá z podmienok života emigranta – Rusa v Nemecku a v Amerike, uťahuje si z vlastnej pozície i z rôznych velikášskych manierov rovnako vyhostených autorov. V ďalších častiach cestuje v čase do budúcnosti a ocitá v Moskve ohradenej múrmi, kde konečne vybudovali komunizmus. Ale aké to je zriadenie? Vojnovič doťahuje proklamačné heslá a kedysi jestvujúce absurdity do ešte väčších pokrivení, takže v roku prvého vydania románu (1986), či presnejšie v časoch jeho písania, museli bdelým strážcom socializmu od jedu škrípať zuby. V roku 1986 sa však už v Rusku rozbiehala perestrojka a nekritizovateľné sa odrazu občas pokritizovať smelo. Z pohľadu dnešných mladých ľudí sa mnohé giganezmysly a teraabsurdity v knihe, vychádzajúce z reálií, môžu zdať len vtipným rozprávaním. Tí, čo predošlé režimy nezažili a žijú iba v súčasnosti a budúcnosti bez hlbších znalostí minulosti, nemôžu chápať zosmiešnenosť epoliet v krivých zrkadlách.
Vojnovič v závere románu zmierňuje kritický osteň a vyslovuje nadčasové pravdy opakujúc ich po iných velikánoch ducha, ako, že ľud je pri revolúciách, zmenách režimu vždy ovcou schopnou v mene nových plamenných ideálov nivočiť okrem zla aj dobro. Ani tým však dojem kankánovitosti zo svojich riadkov nevymaže. Tragifraška (u mladších vnímaná už bez toľkej tragickosti) je v druhej polovici diela vtipne zamotaná do nového komunistického spisovateľského údelu. Milovníci sci-fi, ale aj ostatní sa zabavia nad riešením paradoxu časovej slučky so zmenou vlastných napísaných riadkov v románe, ktorý autor pred odletom do budúcnosti ešte nenapísal.
S trochou zveličenia, ale zato s mimoriadnou empatiou Vojnovič vníma aj fenomén otvorenej ruskej duše. Nie náhodou zdôrazňuje hľadanie vodcovskej charizmy, čakanie na novodobého Spasiteľa, Godota. S tým sa vo vhodnej chvíli spája aj pompéznosť a tradičnosť kást samoderžavia a cárskeho zbožťovania. Vojnovič, v čase dopísania Moskvy 2042 na vrchole tvorivých síl päťdesiatštyriročný, ukázal vynikajúcu znalosť svojich krajanov. Budúcnosť mu svojsky dáva za pravdu.
V rámci výsledného dojmu ostáva nezodpovedanou otázka, či niektoré predpovedané praktiky predsa len nenájdu svoj reálny pendant aj v spoločnosti iného zriadenia, a možno nie v až takej vzdialenej budúcnosti. Stačí pripomenúť dnešnú diskrimináciu starších v zamestnaní, v zdravotníctve... Obyvatelia budúcej Moskvy, aby sa naplnilo heslo, že v komunizme sú všetci ľudia mladí, zdraví a krásni, chorých a starých prehadzovali za múr. Čo ak všeobecne vývoj bez ohľadu na režim je nastavený tak, aby predsa len ešte ako tak skúsenostne sociálnu gerontokraciu vystriedalo celosvetové neskúsené bezohľadné kindermanažovanie? Aj v minulosti sparťanské podmienky striedal bezuzdný hedonizmus, presladzovanie nastupovalo po presáľaní, prečo by teda skúsení a s vývojovými krivkami oboznámení autori ako Vojnovič, nemohli vo svojich konkrétnych utópiách upozorňovať na globálne hrozby? A to je dôvod, prečo mocní sveta utopistov neznášajú.
Ľuboš Svetoň
