Recenzia
Linda Nagyová
02.08.2019

Mozaika príbehov ,,slobodymilovných demokratov“

Mojich tridsať rokov

Mojich tridsať rokov (Artforum, 2019) je kniha sociológa Fedora Gála, na ktorej vydanie sa vyzbierali ľudia v rámci crowdfundingovej platformy StartLab. Fedor Gál je v nej okrem tvorcu zadania aj v role editora a autora jednej z kapitol. Kniha má byť darčekom k blížiacemu sa tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie.

Autor do publikácie oslovil sedemnástich ďalších spoluautorov. Väčšina z nich patrí k ľuďom Novembra ´89. Tí, čo boli takpovediac ,,pri tom“, z okruhu Fedora Gála ako spoluzakladateľa Verejnosti proti násiliu, politického hnutia, ktoré vyhralo na Slovensku v roku 1990 prvé slobodné voľby. Zostavovateľ knihy do výberu autorov zaradil aj mladšie ročníky. Každý z nich svojím príbehom prispieva k mozaike prerodu československej spoločnosti z komunizmu, osamostatnenia dvoch republík, prechodu ku kapitalizmu, voľnému trhu, občianskej spoločnosti a demokracii. Autori reflektujú vlastné detské, študentské, pracovné spomienky na udalosti pred a po páde Berlínskeho múru. Popisujú dianie a zmeny v pracovnej oblasti, ktorej sa venujú. V konkrétnych životných príbehoch sa tak dozvedáme o úspešných pokusoch aj omyloch ,,slobodymilovných demokratov“, o ich oponentoch či o súkromných a verejných míľnikoch.

Peniaze z lotérie išli na stacionár

Za prvý príbeh knihy vybral Fedor Gál rozprávanie českého podnikateľa Vojtěcha Sedláčka. Založil dve spoločnosti vytvárajúce pracovné príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím. Úvod jeho textu patrí príprave prvých slobodných volieb v ponovembrovej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Spomína na stretnutia v centrále hnutia Občianske fórum, na dalajlámu či návštevu slávneho režiséra Miloša Formana. Vojtěch Sedláček popisuje, ako sa snažil zaistiť ďalšie financie napríklad aj pre podporu starostlivosti o postihnuté deti. Chytil sa podnikateľskej myšlienky – presadil stieraciu lotériu. Ziskom z lotérie sumou sedemdesiat miliónov tak Občianske fórum prispelo neziskovej organizácii Arpida na zorganizovanie stacionáru pre detských invalidov. Na pozemku, ktorý organizácia dostala od ministerstva obrany po sovietskej armáde, mohla začať stavať. Centrum Arpida poskytuje podporu osobám s postihnutím dodnes.

Zmeny na Slovensku

Začiatky fungovania hnutia Verejnosti proti násiliu, politickú silu Nežnej revolúcie na Slovensku rozoberajú viacerí ďalší autori. Osobnejšiu výpoveď z prostredia prvých ponovembrových udalostí prináša Inge Vagačová, zažila Nadáciu Milana Šimečku, jednu z najstarších mimovládnych organizácií u nás, od jej vzniku. Ako študentka sa spolu s kamarátkou Sášou, dcérou profesora Miroslava Kusého, stala priamo súčasťou diania v sídle hnutia v Mozartovom dome v Bratislave. Približuje, ako jej dali za úlohu zapisovať telefonické vyjadrenia arcibiskupa Sokola, čo sa malo čítať na námestí či aké to pre ňu bolo sedieť oproti Milanovi Kňažkovi.

Ďalší z príbehov napísal Juraj Flamik, ekológ, zástupca iniciatívy Bratislava nahlas, čo bola podľa Václava Havla slovenská podoba Charty 77. Polemizuje o výčitkách niektorých lídrov Nežnej revolúcie, o zlyhaní častí elít revolúcie a o ich odmietnutí politickej zodpovednosti. Pripomína fakt, že členovia prvého koordinančného výboru VPN – ako Miroslav Cipár, Ľubomír Feldek, Vladimír Kompánek, Rudolf Sikora alebo Jozef Jankovič prosto do politiky vstúpiť nechceli.  

Sociológ Pavol Frič, ktorý desaťročia skúma fenomén korupcie, sa vo svojom príbehu zamýšľa nad neschopnosťou ,,slobodymilovných demokratov“ mobilizovať verejnosť, čo podľa neho nahráva do karát populistom, uspokojujúcim emocionálne potreby voličov v kontexte otázok ako bezpečie, vodcovstvo, spravodlivosť.    

Samostatná kapitola patrí aj bývalej manželke zavraždeného právnika Ernesta Valka, Oľge Valkovej. Kniha je jednoducho autentickou reflexiou tridsaťročného obdobia v životoch osobností v malých a veľkých dejinách dnes už dvoch samostatných republík.