Vyhľadávanie
Mozog na jedno použitie
Eman Erdélyi – Marek Vadas: Diabol pod čapicou
Levice, L. C. A. 2002
Niekoľko indícií vyplývajúcich nanešťastie iba z literárnej reklamy môže nasvedčovať tomu, že najnovšia kniha z dielne autorského tandemu Erdélyi – Vadas prekračuje rámec ľahkovážnej recesie z prvej spoločnej knihy Univerzita. Diabol pod čapicou však nesmeruje k aktuálnej spoločenskej satire, k trpkej ironizácii práce policajného zboru. Zmienku o opitých príslušníkoch za volantom tu prakticky nenájdeme. Krátke prózy Erdélyiho a Vadasa predstavujú umelecky (či skôr šikovne) rozpracované sujety nejedného plytkého vtipu na policajný účet. Pobavia, rozosmejú, azda potešia – sú na jedno použitie. Chýba im zlatý klinec, názor, myšlienka, niečo výraznejšie. Nie, vulgarizmy v poviedkach nie sú použité samoúčelne, vystihujú kolorit prostredia, ktoré si autori vzali na mušku. Možno je táto téma, ktorá sa navonok zdá nevyčerpateľná, skutočne prázdna, neschopná ponúknuť viac. Ide teda o celkom oddychové čítanie o nešvároch, korupcii, o svojráznych myšlienkových pochodoch, o najnemožnejších využitiach sivej hmoty. Paradoxne však takýto prístup vyviera zo sympatie k nedostatkom, ktoré sa vďačne ponúkajú ako predmet zábavy. Pričom o empatii ani kritike nemôže byť ani reč.
Obmedzenosť tzv. zelených mozgov, ktorých záručná doba dávno uplynula, je aj dôsledkom života, ktorý je podhodnotený, nemá svoj rota mundi, stred, len zotročujúci a otupujúci priebeh: „Furt len slúžiť a slúžiť a ani minúta mu nezostáva na osobný rast, niečo pekné, čo by sa vyplatilo zapamätať si do konca života.“ Pravidlá zaväzujú aj zväzujú, vnútorná závislosť formuje pod čapicou diabla. A policajt, ktorý má neraz pod čapicou, je vnímaný autormi zvonka ako objekt, no nie objektívne, stáva sa terčom nemilosrdného žartu. Autorov láka povrch nepríjemných vecí, ale s introspekciou nerátajú. Napokon aj vzhľadom na námet je vhodné byť introskeptický, veď myslenie bolí a nielen nešťastníka policajta.
Aj spôsob narácie je podriadený spracovanému námetu. Toporný charakter rozprávania pripomína štýl narýchlo zlepenej policajnej zápisnice, ktorá sa rodí pod klávesmi zastaraného písacieho stroja. Nezainteresovanosť rozprávača je typickým znakom príbehov. Texty akoby kúpené v literárnom secondhande balansujú medzi dojmom vytvárania špecifickej policajnej atmosféry a skrytým problémom súvisiacim s nezvládnutím rozprávania. V Diablovi pod čapicou nejde o autentický záznam prostredia a udalostí ako v Univerzite. Sujet z fabuly vôbec nevyplynie spontánne. Možno sa preto domnievať, že ide o snahu prekryť rôzne konkrétne nedostatky: kostrbatosti na úrovni vety, neujasnenosti najmä v otázke kategórie času rozprávania.
Autori však majú neobyčajné nadanie z každej chyby urobiť rozhodujúcu výhodu. Ďalej sa môžu spoľahnúť na čaro nechceného, na indispozície hlavných hrdinov, ktoré nám vyrábajú komické situácie. Päťdesiat príbehov Erdélyiho a Vadasa stojí za to prečítať si. Poskytujú krátky, no o to intenzívnejší a vtipnejší zážitok a uvoľnenie.
