Ako by mohli byť studne smädné? Táto otázka mi napadla v okamihu, keď som uvidela básnickú zbierku Márie Jankalovej-Vaškovičovej Smädné studne. Hneď som si začala klásť logické argumenty, ako napríklad, že v studni väčšinou býva voda, že práve ona je tým miestom, kde sa udržiava prameň, keď už je najhoršie. Možno k tomu, že som si túto básnickú zbierku zobrala, prispel aj fakt, že som narodená v znamení Rýb, a preto prirodzene inklinujem k všetkému, čo má dočinenia s týmto prírodným živlom. Môže byť teda studňa smädná? A čo sa potom deje s vodou? Možno sú to trošku náročnejšie otázky, no keďže pri sebe nemám žiadneho fyzika, rozhodla som sa hľadať odpovede zašifrované v básnických obrazoch.
Voda, voda. Lyrický subjekt v nej nachádza širokú škálu emócií od zrady („a ty s hlavou pod vodou / vyzrádzaš tichu / moje tajomstvá“, s. 13), smútku („všetci, / čo už nie sú, / kráčajú smädní / po dne tvojej rieky“, s. 13), bolesti („smädné vedro spomína / na zurčivý pád“ – s. 25) až po lásku („zmestíš sa celý / do jedinej kvapky“, s. 58). Voda tu však nie je vyjadrená iba vo svojej pravej, ,,tečúcej“ podstate. Autorka vo svojich obrazoch využíva aj sneh ako prostriedok zmrznutia a skrehnutia citov, ktoré môže prebiehať aj paralelne, prípadne nezávisle od seba: „tak prenikavo sneží pokoj“ (s. 12) alebo „aby ma to vzalo / ako mráz / plytkú vodu“ (s. 63). Vzťah lyrického subjektu môžeme vyjadriť aj nasledovne: voda + odovzdanosť = sneh, voda + nepokoj = mráz. Podobných vzťahov by sme našli v básnickej zbierke omnoho viac. Nielen voda, mráz a sneh, ale aj kvapky či hukot meniaci sa na plytkú vodu vytvárajú rôzne asociácie, ktoré aj mňa samotnú prekvapili (a vyzradiť ich by znamenalo pripraviť čitateľa o zážitok). Určite však nikoho neprekvapím vyhlásením, že hus má perie. Áno, má, a dokonca v básnickej zbierke Smädné studne sa práve hus stáva symbolom úzkosti a zmierenia (samozrejme, nie naraz, ale v dvoch odlišných básňach): „na krku úzkosť z bielučkého peria“ (s. 30) a „nechám si prestrieť husou kožou, / po malých dúškoch si ťa dám“ (s. 31).
Autorka tu pracuje nielen s motívom vody v rôznych obmenách, ale využíva aj typické prírodné prvky, prostredníctvom ktorých sa vracia k spomienkam na domov, napríklad javorové drevo, lipu, šúpolie či pšenicu. Návrat k domovu sa tak realizuje na prvý pohľad v harmonickej rovine, no aj tá ukrýva svoje tajomstvá: „Mám plnú náruč šúpolia. / Myslela som, / že zabolia / rozlúčky s minulosťou, / ale len ceria žlté zuby“ (s. 17). Domov tu, prekvapivo, nie je zosobnením pohody a krásnych spomienok, práve naopak, autorka sa prostredníctvom obrazov z minulosti vracia tam, kde bolí aj najmenší poryv vetra. Básnické obrazy tak nadobúdajú akúsi terapeutickú účinnosť, lyrický subjekt sa v nich svojvoľne prechádza a prežíva dotyk vody, vetra a pohľad na obilie. Lyrický subjekt sa neváha priznať k nasledovnému tvrdeniu: „Všetky moje neohriate roky / hádžem do pohreby“ (s. 20).
Odpoveď na úvodnú otázku teda nie je až taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Vyschnuté studne sú totiž pre naše duše hotovou katastrofou, no nie je väčšou katastrofou nechať tam všetky spomienky a dovoliť, aby sme skrehli, ba čo je horšie, zamrzli spolu s našou minulosťou? Básnická zbierka Smädné studne berie človeka na výlet k jeho podstate, na miesto, kde žltý mak, lipa či voda (áno, znova) sú na jednej úrovni. Kde ich nikto a nič nemôže zničiť, napadnúť. A človek, stojaci vedľa nich, sa pomaly a odovzdane prizerá, ako sa mení na kvapku, ako sa celý zrazu premení na tú jedinú kvapku vody.
Miroslava Košťálová
