Vyhľadávanie
Jaroslava Kuchtová: Mravčekovo. Bratislava: SPN – Mladé letá, 2019
Vedeli ste o tom, že mravce majú dva žalúdky, patria medzi najagresívnejšie tvory živočíšnej ríše, nepretržite bojujú, sú prirodzenými „kulturistami“, pretože dokážu zdvihnúť niekoľkonásobok vlastnej váhy a dokonca v ich spoločenstve prevládajú samičky? Jaroslava Kuchtová si zvolila pre vyrozprávanie príbehu pre deti a mládež mravce ako sprostredkovateľov bežnej reality detí. Ich charakterové vlastnosti a vrodené pudy zakomponovala do knihy Mravčekovo, avšak často nefunkčne a chaoticky.
Kuchtovej sa spracovanie tejto látky nevydarilo. Napriek pokusom o edukáciu zostáva autorka na povrchu: „Pomocou tykadiel prijali od svojich družiek správu o tom, kde nájdu potravu, a tak sa vydali presne tam“; „Všetci boli vonku a venovali sa svojim úlohám. Tie mali mravčeky pridelené už od narodenia. Niektoré z nich hľadali potravu, iné zas robili prieskum v okolí mraveniska.“. Faktické hľadisko je nepostačujúce. V knihe sa objavia základné informácie o svete mravcov, často iba v rovine pomenovania, napríklad pojmy „robotnice“, „faraóni“, „larva“ a i. Nenachádzame tu tak možnosť informačného nasýtenia a pochopenia. Poznatky o mravcoch sú využívané aj dvojsečne. V porovnaní s Monikou Kompaníkovou, ktorá taktiež siaha po teoretických podkladoch a na nich stavia svoje príbehy, Jaroslava Kuchtová podstatne zaostáva. Kompaníková využíva hravo teóriu, čím učí, a aj realitu, vďaka čomu sa ľudsky približuje k čitateľovi.
Kuchtová k tomu pridáva genderový motív. „Drobček bol najmladším členom ich čoraz väčšej rodiny. Mená svojich ďalších súrodencov sa však ešte nestihol naučiť, lebo sa narodil len nedávno. Vedel však, že väčšina z nich sú sestričky, a preto sa napriek svojmu malému vzrastu už od narodenia cítil veľmi dôležitý. Aj ostatní súrodenci boli dôležití, napríklad jeho starší bratia Samko a Žihadlo.“ Samčie postavenie je delegované na úkor samičieho (hoci každý jedinec má svoju úlohu bez ohľadu na pohlavie , a tým aj dôležité postavenie). Detský čitateľ, rovnako detská čitateľka sa zväčša stotožňuje s knižnými hrdinami a hrdinkami a včleňuje ich do svojho sveta, porovnáva a identifikuje ich u ľudí. V tomto prípade však nabádame detské čitateľstvo k predstave, že ak sa narodím ako chlapec, stačí to k tomu, aby som získal dôležitý status.
Motívov je tu na malej 60-stranovej ploche hneď niekoľko. Najsilnejším je lenivosť hlavného hrdinu Drobčeka, ktorý kategoricky odmieta všetko, čo on sám nechce. Získavať jedlo, učiť sa byť v neznámom prostredí, chodiť do školy. V druhej polovici knihy všetkými týmito schopnosťami zrazu disponuje (bez predošlého učenia sa alebo výcviku) a používa ich v boji za mier. Plynulo sa nadväzuje na tematizovanie inakosti v podobe rôznych druhov mravcov a vzájomnej nevraživosti. Boj medzi faraónmi a mravcami inej farby žijúcimi v Mravčekove (autorka nedefinovala) sa zakladá na inofarebnosti. „‚My tu žiadnych červenokožcov nechceme. Čo keď priláka ďalšie faraóny a ony nás vytlačia z nášho územia?‘ zapáral mravec Kazimír.“ Táto ideová stránka knihy má logicky ucelenú formu, kontinuálne sa vyvíjajúcu a končiacu.
Kniha Mravčekovo je štylisticky slabá. Básne alebo skôr veršovačky majú plytký obsah i formálnu štruktúru s častým opakovaním (informácie prítomné v texte a následne tie isté opäť v básni). „Kto vymyslel také niečo?! / Kráčame tam ako husi, / nuž povedzte, viete prečo?“ Naivný štylizovaný deminutívny jazyk znervózňuje a uberá malým čitateľom ich literárne predpoklady, ktoré sú rozhodne vyššie ako autorka očakáva: „júj, to bola pochúťka“; „po stopke krásneho žltého kvetu“; „posiaty malilinkými vajíčkami“. Nehovoriac o tomto type jazyka v kontraste s hrozivými scénami vraždenia: „Sem-tam zastal, aby zranenej robotnici mohol olízať ranu, ktorá jej zostala po odtrhnutí dvoch nožičiek.“
Knihu hodnotím ako karneval motívov, nesúrodých dialógov a nemotorných postáv. To všetko v maznavom jazyku. Mravčekovo zasiahol chaos. No keď ho autorka uprace a vypracuje pár nových chodieb, azda nabudúce ponúkne čitateľovi o čosi viac.
