Vyhľadávanie
Cesta a smrť – to sú dva leitmotívy novely literárneho kritika, básnika, prozaika a vysokoškolského pedagóga Jara Vlnku Mŕtvy jazyk (Matica slovenská 2014). Hlavný hrdina Tomáš sa v nej vydáva na púť priestorom i časom, rodinnou a svetovou históriou aj do najintímnejších hlbín vlastného vnútra. Motivujú ho k tomu príbehy, ktoré mu rozprával starý otec – ten v 30. rokoch minulého storočia bojoval v španielskej občianskej vojne a až po dlhých desaťročiach sa dozvedel, že v tejto krajine zanechal nielen milovanú ženu, ale aj syna. Po dedovej smrti sa ho Tomáš rozhodne vyhľadať, aby si sám pre seba doplnil chýbajúci čriepok rodinných dejín. Počas cesty reflektuje svoj život, vnútorné rozpory, využité i premárnené príležitosti a konfrontuje sa s duchmi minulosti. V texte sa prelína viacero časových rovín, od príbehu hrdinovho pradeda cez životný osud starého otca a Tomášove vlastné ľúbostné peripetie až po súčasnosť. Do každej dejovej línie sa pritom viac či menej nápadne vkráda smrť – zdá sa, že hlavný hrdina je ňou fascinovaný, usiluje sa zachytiť najmä krehké momenty prechodu medzi životom a smrťou, či už je to posmrtná fotografia pradedovej malej sestry, samovražda mladého básnika, ktorého Tomáš spoznal večer pred týmto zúfalým činom, či rozprávanie náhodnej stopárky – zdravotnej sestry – o posledných úkonoch pri zosnulom.
Vlnka pracuje aj s rôznymi literárnymi žánrami: do novely vkladá dedinské realistické pasáže, humoresku, historické až faktografické rozprávanie, prvky hororu, dokonca i odbornú recenziu básnickej zbierky. Postmoderná hra, ktorá ponúka veľký potenciál, však nie je dostatočne zvládnutá, na prvé prečítanie je text veľmi ťažko zrozumiteľný a početné odbočky pôsobia miestami otravne. Vlnka v sebe nevie zaprieť akademika, čo je v prípade tvorby umeleckej literatúry značná nevýhoda, mnohé pasáže zbytočne prekomplikoval, rozprávanie pôsobí kŕčovito. Maximálne rušivé sú poznámky pod čiarou, ktorými ošetruje všetky použité citácie, takisto prehovory a dialógy postáv sú málo uveriteľné: „Už siedmy mesiac som bývala v Janove a brodila sa úskaliami práce v súkromnom starobinci určenom pre strednú vrstvu. ... Mala som nočnú zmenu. Ticho prerušovali len ojedinelé vzdychy niektorého zo starkých. ... Drnčanie telefónu preťalo moje útrpné nočné rozjímanie.“ Celkovo však treba povedať, že Vlnkova novela otvára mnoho zaujímavých otázok, ale škodia jej teoretické rámce, z ktorých sa autor nevie oslobodiť. Chcelo by to oveľa viac spontánnosti a odvahy experimentovať...
