Vyhľadávanie
Aj lekár je len človek
Vlado Haratík: MUDr. Láska
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
Svojskou optikou sa na zdravotníkov díva vo svojej najnovšej zbierke poviedok Vlado Haratík. Nezobrazuje nemocnicu ako svet v svete, kde platia celkom iné pravidlá a aj čas tam plynie inou rýchlosťou lekárom, inou pacientom a inou ich blízkym. Toto všetko je len náznakovou kulisou. Jeho poviedky nie sú o lekároch, ale o ľuďoch, ktorí sú lekármi a vstupujú do vzťahu s opačným pohlavím, kolegami, pacientmi aj úradníkmi.
S nadhľadom a odľahčene sa díva na väčšinu populácie, u ktorej už tabuľka zubná ambulancia vyvoláva hrôzu a zubný lekár je pre nich synonymom Mengeleho, ale aj na panický strach lekárky v úlohe pacientky z možnej infekcie. Píše o schopnosti lekárov nechať svoje problémy z domu za dverami ambulancie, ale aj o fľaši vodky v chirurgovej skrinke, pôrodníkovi s nastraženou rukou čakajúcou na pozornosť, o pediatričke, čo robí doma presne to, čo rodičom svojich pacientov vyčíta. Ukazuje lekárov zapálených pre svoju prácu, ale aj tragiku tých, čo sa pri voľbe povolania zmýlili.
Na lekárov sa zvykneme zväčša pozerať v krajných polohách – vyliečil alebo zachránil život = poloboh, nevyliečil = takmer vrah. Málokedy sa spomínajú chyby pacientov, ktorí najprv odmietnu vyšetrenia, a potom podávajú sťažnosť na zanedbanie starostlivosti, alebo dokonca - ako pasák z poviedky Omyl – doslova podvedú lekára svojou neuveriteľnou hlúposťou. Môže vôbec normálny človek predpokladať, že niekto ukradne medailón s označením krvnej skupiny a dá si naň vyryť svoje meno a zavesí si ho na krk?
Texty v knižke sú kvalitatívne rozkolísané, ale rozhodne nie nudné. Zaujímavá je poviedka o ,,zneužití” pacienta Doktorka Jekyllová a pani Hydeová s prekvapivou pointou, alebo dvojstretnutie nadutého byrokrata s lekárom – prvé za tapacírovanými dverami úradu, druhé v gastroenteorologickej ambulancii, kde by zvuková izolácia bola oveľa zmysluplnejšia, v poviedke Dvere.
Naše reformujúce sa zdravotníctvo, ktoré si so sebou vlečie negatíva minulosti a nabaľuje negatíva súčasnosti sa len veľmi málo podobá televíznej Nemocnici na okraji mesta alebo Pohotovosti. Haratíkovi sa jeho príbehmi podarilo ukázať to, o čom sa nehovorí, alebo čo prehliadame: Nespočetné noci v službe a zanedbávané rodiny ,,Nechcem mať doma ďalšieho lekára ženatého s medicínou“ (s. 62), slabé príjmy, permanentný stres, zodpovednosť... Autor sa aj na svojich záporných hrdinov díva s dávkou zhovievavosti, lebo aj napriek tomu, že zložili Hippokratovu prísahu, sú tiež len ľudia.
Antonia Bednáriková
