Vyhľadávanie
Bratislava, Regent 2010
Nie je to pravda, ale je to dobre vymyslené, hovoria Taliani a myslia pri tom na literatúru (beletriu) ako takú. Túto vtipnú sentenciu môžeme vztiahnuť na konkrétnu knižku, a síce na knižku Jozefa Kollára Musíme to prežiť. Príbehy o našich súčasníkoch, teda aj o nás, autor vsadil do rámca bežného, každodenného života. Vierohodnosť zobrazeného posilnil vecným, konkrétnym jazykom a realistickým detailom. Sme oboma nohami v realite (má však aj znaky metafory), dobre odpozorovanej a nakoncipovanej. Nechýba ani humor, sem-tam morbídny, no signalizujúci, že autor je nad vecou. V určitom momente, môže to byť aj dlhší proces, sa reálne prevráti do ireálneho a autor prevedie čitateľa do inej dimenzie. Zmena je viac menej šokujúca a zvráti rozvíjajúci sa príbeh takmer v jeho opak. Napokon, aj o to ide. Život i charakter majú odvrátenú stránku a tá sa môže z moci autora stať viditeľnou. V tomto prípade sa tak udeje. Tento typ prózy sa ujal v zahraničí a Kollár ho úspešne domestifikoval.
Posledná próza LEF (leporeloefekt) patrí k žánru sci-fi. Príbeh sa odohráva na konci 22. storočia. Svet ovládajú mechanizmy. Ľudia síce existujú, ale stratili po rozličných manipuláciách vedomia, na ktorých mali záujem „vlastníci kapitálu“ (a sme v socializme), vedomosti, schopnosti orientovať sa, nechápu súvislosti. To znamená, že sa z nich stali deformovaní jedinci a duševní kripli. Najprv prišli o fantáziu, obrazotvornosť, bez ktorej – ako zdôrazňuje autor – nie je človek človekom. V úvode ku knižke hovorí, že tento proces sa začal v našej prítomnosti, keď deti prestali čítať knižky, nerozumejú textu, nevedia zmysluplne spájať fakty, nechápu súvislosti. Táto situácia vedie k stavu, ktorý je charakteristický tým, že vytvára z ľudí bezradné bytosti a vedie ich do záhuby. Leporeloefekt, o ktorom je v poviedke reč, naznačuje postupnosť tohto javu. Sám však nazval v úvode súbor svojich próz tiež leporelom, no dúfa, že budú pôsobiť s opačným efektom, teda pozitívne.
Jednotlivé Kollárove poviedky chcú teda rozvíjať ľudskú fantáziu, upozorniť, že život nie je jednostrunný, že pôsobia v ňom skryté súvislosti, ktoré treba odhaľovať a že teda fantázia je pre plnohodnotný život nás, ľudí, rozhodujúca a vlastne nevyhnutná.
Takýto typ rozprávania si vyžaduje predbežnú konštrukciu zápletky, čiže konkrétny zámer predchádza realizáciu. Tým sa vylučuje spontánnosť prozaického diania, ktorá vedie (omylne-neomylne) autorovo pero v rozvíjajúcom sa príbehu. Apriórnosť v koncepcii poviedky nemusí vždy konvenovať s psychológiou postavy, resp. s jej vierohodným konaním. Náznaky toho nájdeme aj v Kollárových príbehoch, kde je dôraz na pripravenom prekvapení. Celok je však prijateľný, autor zvládol jednotlivé sujety na profesionálnej úrovni. Jeho poviedky sú – aj kvôli naznačenej súvislosti so súčasnosťou – určite niečím viac ako príjemne mraziacim oddychovým čítaním.
