Vyhľadávanie
Neurológ Oliver Sacks (1933) je taký známy ako jeho „kolegovia“ Freud alebo Jung. Vyliečil mnoho bezradných ľudí, ktorých vnútorný svet sa skomplikoval v dôsledku rôznych mozgových anomálií. O ich liečbe si viedol podrobné záznamy. Ich publikovanie neurológiu výrazne poľudštilo a ovplyvnilo humanitné disciplíny.
Význam týchto lekárskych záznamov totiž spočíva v ich literárnosti, ktorú by nikto od exaktného vedca nečakal. Každý prípad je pútavým literárnym zážitkom a zároveň jeinečným dôkazom, ako funguje ľudská myseľ. Preto i knihu Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom možno považovať za súbor poviedok. Jeho nevšedné prípady a zistenia sú často citované uznávanými semiotikmi. Umberto Eco sa Sacksovými výskumami inšpiroval pri písaní románu Tajuplný plameň kráľovnej Loany. Hlavná postava tu v dôsledku amnézie rekonštruuje svoj život prostredníctvom znakov, ktoré sa k nej subjektívne vzťahujú (citáty, hudba, jedlo...).
Pamäť a spôsob vytvárania asociácií sú pre autora najvzrušujúcejšími predmetmi skúmania. Jednotlivé prípady sú náročné na interpretáciu, zjednodušením veľa strácajú, no nemožno nespomenúť muža, ktorý oslepol, ale nevedel o tom, alebo pacienta, ktorý sa „zasekol“ v roku 1954 a všetko, čo mu bolo práve povedané alebo čo urobil, v priebehu niekoľkých sekúnd zabudol. Istá žena zas stratila schopnosť ovládať vlastné telo. Znie to neuveriteľne, ale hýbať sa mohla iba vtedy, ak sa na seba pozerala. Podobnými diagnózami „trpeli“ i niektorí slávni umelci, s tým rozdielom, že z toho často vedeli vyťažiť. Pre nich znamenala duševná choroba náhly príval fantázie, tvorivosti... Kým jedni z týchto stavov čerpali pri samotnom akte tvorby (D. D. Šostakovič), druhí ich spracovávali tematicky (T. Mann – Doktor Faust).
Všetky Sacksove prípady majú spoločné riešenie, a tým je umelecké vyjadrenie pacientov. V kresbe, hudbe, poézii nachádzajú stratenú kontinuitu, hoci v realite sa im ich identita rozpadá. V sústredení sa zbavujú tikov, výbuchov zlosti a pod. Práve v umeleckej tvorbe nachádzajú duchovno potrebné pre cítenie vlastnej hodnoty, v kontemplácii zbierajú čiastočky svojho roztriešteného ja.
Hoci sa autor evidentne snaží obmedziť počet odborných lekárskych termínov, náročnosť čítania to nezľahčuje. Každý príbeh je interpretáciou špecifického (vizuálneho, hudobného...) a komplikovaného myslenia pacienta, ktoré sa prenáša aj do kompozície poviedok a prejavuje sa tiež bohatým využívaním synoným. Prekladateľ práve s týmto musel nesmierne zápasiť, domnievam sa totiž, že štruktúra viet je oveľa zložitejšia, než by mala byť.
