Utečenecká kríza sa začala už v roku 2015 a jej problematika je dodnes aktuálna. Znakom toho je, že v prípade akejkoľvek zmienky o migrantoch v médiách či politike začnú aj tí najpokojnejší prejavovať svoje vášne. Inak tomu nie je ani v románe nemeckého spisovateľa Timura Vermesa (nar. 1967) Hladní a sýti. Už jeho názov hovorí o vytvorenom a vytváranom kontraste medzi „nami“ a „nimi“. Autor knihy A je tu zas o návrate Hitlera sa opäť venuje politickej téme. Na migračnú krízu sa v publikácii pozeráme celkom z troch rozličných pohľadov: politického, mediálneho a pohľadu samotných aktérov – migrantov.
Dej sa odohráva najmä v utečeneckom tábore, na ktorého opis sa hodí jediné slovo: provizórium. Provizórne ubytovanie, strava a práca. Výhody z tohto kočovného štýlu života majú iba prevádzači alebo obchodníci s rozličným tovarom. Napriek tomu sa o biede nikto z nich nezmieňuje. Migranti utekajú, avšak peniaze pre nich nepredstavujú primárny problém. Sú opatrní a zvažujú každú jednu ponuku (na odchod či obchod), no niekedy sa vrhnú aj do nebezpečenstva. O extrémne prípady nie je v knihe núdza, a preto sa už od začiatku stretávame s postavami, ktoré „kalkulujú“ berúc do úvahy všetky (dokonca aj krajné) možnosti.
Napriek bohatstvu niektorých, najmä tých šikovných z utečencov, je tábor plný chudoby a chorôb. Jeho atmosféra však nie je iba čierno-biela. „Tu vidno krehkosť života, ale i naozajstnú silu ľudstva. Tu vidno, že hlboké city vládnu aj v najväčšej chudobe. Zdravie, jedlo, voda, to sú v živote tie naozajstné hodnoty.“ Keď sa však v tábore nečakane zjaví „anjel“, všetci spozornejú. V ňom sa skrýva známa televízna moderátorka – Nemka Nadeche. „Moja mama bola veľmi jednoduchá žena,“ zdôrazní Nadeche Hackenbuschová. „A na svoj pôvod v živote nezabudnem. Človek musí vedieť, odkiaľ pochádza. Ten, kto nepozná svoje korene, nezaslúži si nazývať sa človekom“ (s. 31). Nadeche prichádza v značkovom oblečení, perfektne upravená a nalíčená. Spĺňa všetky predpoklady na to, aby sa medzi miestnymi stala fenoménom. Akoby jej vzhľad bol určujúcim kritériom na to, čo televízny obraz musí obsahovať a čo už nie. Akoby jej vzhľad bol presne tým aspektom, ktorý vymedzí náš svet a svet migrantov.
Kontrast mierne vyváži to, že sa Nadeche spriatelí s Lionelom – utečencom, ktorý v nej vidí nádej a nežne ju oslovuje „malaika“ (anjel). Vďaka nemu sa začne na svet okolo seba pozerať očami „tých druhých“. Mäkkú posteľ v jej prípade vystrieda tvrdá zem a na nej podložka, ktorá necháva Nadeche pocítiť realitu tábora. Pôvodne zábavný formát relácie „Anjel v núdzi“ sa preto postupne mení, začína „vážnieť“. Sprvoti sa vysiela iba zo záznamu. Potom už na tieto „zásahy“ do reality nie je čas ani priestor. Program má vysokú sledovanosť, na ktorej má istý podiel práve moderátorka. Mediálna produkcia s ňou neustále komunikuje. Nadeche glorifikujú dokonca aj články, ktoré o nej vychádzajú v časopisoch. Vyzdvihujú ju ako matku, moderátorku a najnovšie aj odvážnu ženu, ktorá pomáha migrantom.
Mediálny priemysel v tomto prípade funguje dokonale. Dennodenne sa natáča nový materiál, píšu sa články, vychádzajú nové diely programu. Peniaze z reklamy sa hrnú odvšadiaľ, a preto je jeho koniec v nedohľadne. Tvorcovia chcú z neho vyťažiť maximum. V tomto bode celá vec naberá obludné rozmery nielen svojou „veľkosťou“, ale aj závažnosťou. Utečenci na čele s Nadeche a Lionelom sa odhodlane vydávajú na pochod do Európy a nedajú sa zastaviť.
Dielo Hladní a sýti obsahovo presne vystihuje problematiku utečencov a migračnej krízy. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré z nej plynú. Vo svojej sebeckosti určujú vysoko postavení politici nezmyselné hranice, stavajú ploty, kladú si podmienky, vyjednávajú a nariaďujú. V štýle tvrdenia: „Nie život píše najlepšie príbehy, ale televízia“ (s. 259), sa v románe stvárňuje mediálna realita vo svojej ozajstnej podobe. Médiá skutočnosť budujú, prikrášľujú, prípadne zveličujú a ponúkajú nám, divákom, ako hotovú vec. Pasívny divák to prijme, aktívny sa aspoň pozastaví nad skonštruovanou skutočnosťou. No pravdepodobnejšie je, že ostaneme pasívnymi príjemcami.
V knihe ide prevažne o satiru, „vážnosť“ témy a problematiky je preto odľahčená smiechom a vtipnými úvahami. Vďaka tomu sa dielo číta dobre a jednotlivé kapitoly tak plynú jednoducho jedna za druhou. Počas deja sa však v mysli vynára závažná otázka – existuje ľudskosť? Z mediálneho pohľadu je vylúčená hneď zo začiatku (Nadeche spočiatku mieri do Afriky, aby zviditeľnila seba a reláciu Anjel v núdzi). Ide o senzáciu, z ktorej treba vyťažiť čo najviac. Tvorcom ide o dobrú sledovanosť a zisky z reklám. Politická scéna v utečencoch zas vidí „problém“, ktorý treba čo najrýchlejšie vyriešiť. Migrantov nezaujímajú ani čísla sledovanosti, ani politické hry, demonštranti či nepokoje – každý z nich iba túži po lepšej existencii.
Zaujímavou v románe je tiež hlavná postava Nadeche, ktorá sa počas deja vyvíja. Z hviezdičky a televíznej moderátorky zvyknutej na luxus sa stáva sprievodkyňa utečencov na ceste k ich vysnívanému životu. Autor jej odvahu prirovnáva k prorokovi známemu z Biblie: „Jej príbeh je príbehom moderného Mojžiša ženského rodu. No tento Mojžiš má za sebou viac ako dlhý pochod púšťou“ (s. 435). Biblické motívy sú prítomné v knihe aj neskôr a zahŕňajú ich pojmy ako napríklad zasnúbená zem či Boží národ.
Dielo perfektne imituje nielen mediálnu realitu. Autor si pritom funkčne pomáha správne zvolenou štylizáciou. V niektorých prípadoch neváha použiť ani nadávky. Tie však nepôsobia rušivo, práve naopak – dokresľujú situáciu a fikcii pridávajú na uveriteľnosti. Román je preto skutočným zamyslením sa nad tým, čo by sa stalo, keby sa utečenci dali na niekoľko tisícový pochod do Európy. Nastavuje zrkadlo nielen vedúcim politikom a médiám, ale aj nám samým. A tak sa stáva hodnotným dielom na ceste poznávania.