Recenzia
Natália Turcovská
27.05.2020

My verzus oni

Utečenecká kríza sa začala už v roku 2015 a jej problematika je dodnes aktuálna. Znakom toho je, že v prípade akejkoľvek zmienky o migrantoch v médiách či politike začnú aj tí najpokojnejší prejavovať svoje vášne. Inak tomu nie je ani v románe nemeckého spisovateľa Timura Vermesa (nar. 1967) Hladní a sýti. Už jeho názov hovorí o vytvo­renom a vytváranom kontraste medzi „nami“ a „nimi“. Autor knihy A je tu zas o návrate Hitlera sa opäť venuje politickej téme. Na migračnú krízu sa v publikácii pozeráme celkom z troch rozličných pohľadov: poli­tického, mediálneho a pohľadu samotných aktérov – migrantov.

Dej sa odohráva najmä v utečeneckom tá­bore, na ktorého opis sa hodí jediné slovo: provizórium. Provizórne ubytovanie, strava a práca. Výhody z tohto kočovného štýlu ži­vota majú iba prevádzači alebo obchodníci s rozličným tovarom. Napriek tomu sa o biede nikto z nich nezmieňuje. Migranti utekajú, avšak peniaze pre nich nepredstavujú primár­ny problém. Sú opatrní a zvažujú každú jednu ponuku (na odchod či obchod), no niekedy sa vrhnú aj do nebezpečenstva. O extrémne prípady nie je v knihe núdza, a preto sa už od začiatku stretávame s postavami, ktoré „kalkulujú“ berúc do úvahy všetky (dokonca aj krajné) možnosti.

Napriek bohatstvu niektorých, najmä tých šikovných z utečencov, je tábor plný chudo­by a chorôb. Jeho atmosféra však nie je iba čierno-biela. „Tu vidno krehkosť života, ale i naozajstnú silu ľudstva. Tu vidno, že hlboké city vládnu aj v najväčšej chudobe. Zdravie, jedlo, voda, to sú v živote tie naozajstné hod­noty.“ Keď sa však v tábore nečakane zjaví „anjel“, všetci spozornejú. V ňom sa skrýva známa televízna moderátorka – Nemka Na­deche. „Moja mama bola veľmi jednoduchá žena,“ zdôrazní Nadeche Hackenbuschová. „A na svoj pôvod v živote nezabudnem. Člo­vek musí vedieť, odkiaľ pochádza. Ten, kto nepozná svoje korene, nezaslúži si nazývať sa človekom“ (s. 31). Nadeche prichádza v znač­kovom oblečení, perfektne upravená a nalí­čená. Spĺňa všetky predpoklady na to, aby sa medzi miestnymi stala fenoménom. Akoby jej vzhľad bol určujúcim kritériom na to, čo televízny obraz musí obsahovať a čo už nie. Akoby jej vzhľad bol presne tým aspektom, ktorý vymedzí náš svet a svet migrantov.

Kontrast mierne vyváži to, že sa Nadeche spriatelí s Lionelom – utečencom, ktorý v nej vidí nádej a nežne ju oslovuje „malaika“ (an­jel). Vďaka nemu sa začne na svet okolo seba pozerať očami „tých druhých“. Mäkkú posteľ v jej prípade vystrieda tvrdá zem a na nej pod­ložka, ktorá necháva Nadeche pocítiť realitu tábora. Pôvodne zábavný formát relácie „An­jel v núdzi“ sa preto postupne mení, začína „vážnieť“. Sprvoti sa vysiela iba zo záznamu. Potom už na tieto „zásahy“ do reality nie je čas ani priestor. Program má vysokú sledo­vanosť, na ktorej má istý podiel práve mode­rátorka. Mediálna produkcia s ňou neustále komunikuje. Nadeche glorifikujú dokonca aj články, ktoré o nej vychádzajú v časopi­soch. Vyzdvihujú ju ako matku, moderátorku a najnovšie aj odvážnu ženu, ktorá pomáha migrantom.

Mediálny priemysel v tomto prípade fun­guje dokonale. Dennodenne sa natáča nový materiál, píšu sa články, vychádzajú nové diely programu. Peniaze z reklamy sa hrnú odvšadiaľ, a preto je jeho koniec v nedohľad­ne. Tvorcovia chcú z neho vyťažiť maximum. V tomto bode celá vec naberá obludné rozme­ry nielen svojou „veľkosťou“, ale aj závažnos­ťou. Utečenci na čele s Nadeche a Lionelom sa odhodlane vydávajú na pochod do Európy a nedajú sa zastaviť.

Dielo Hladní a sýti obsahovo presne vystihu­je problematiku utečencov a migračnej krízy. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré z nej plynú. Vo svojej sebeckosti určujú vysoko postavení politici nezmyselné hranice, sta­vajú ploty, kladú si podmienky, vyjednávajú a nariaďujú. V štýle tvrdenia: „Nie život píše najlepšie príbehy, ale televízia“ (s. 259), sa v románe stvárňuje mediálna realita vo svojej ozajstnej podobe. Médiá skutočnosť budujú, prikrášľujú, prípadne zveličujú a ponúkajú nám, divákom, ako hotovú vec. Pasívny di­vák to prijme, aktívny sa aspoň pozastaví nad skonštruovanou skutočnosťou. No pravdepo­dobnejšie je, že ostaneme pasívnymi príjem­cami.

V knihe ide prevažne o satiru, „vážnosť“ témy a problematiky je preto odľahčená smie­chom a vtipnými úvahami. Vďaka tomu sa dielo číta dobre a jednotlivé kapitoly tak plynú jednoducho jedna za druhou. Počas deja sa však v mysli vynára závažná otázka – existuje ľudskosť? Z mediálneho pohľadu je vylúčená hneď zo začiatku (Nadeche spočiatku mieri do Afriky, aby zviditeľnila seba a reláciu Anjel v núdzi). Ide o senzáciu, z ktorej treba vyťažiť čo najviac. Tvorcom ide o dobrú sledovanosť a zisky z reklám. Politická scéna v utečencoch zas vidí „problém“, ktorý treba čo najrýchlej­šie vyriešiť. Migrantov nezaujímajú ani čísla sledovanosti, ani politické hry, demonštranti či nepokoje – každý z nich iba túži po lepšej existencii.

Zaujímavou v románe je tiež hlavná postava Nadeche, ktorá sa počas deja vyvíja. Z hviez­dičky a televíznej moderátorky zvyknutej na luxus sa stáva sprievodkyňa utečencov na ceste k ich vysnívanému životu. Autor jej odvahu prirovnáva k prorokovi známemu z Biblie: „Jej príbeh je príbehom moderného Mojžiša ženského rodu. No tento Mojžiš má za sebou viac ako dlhý pochod púšťou“ (s. 435). Biblické motívy sú prítomné v knihe aj neskôr a zahŕňajú ich pojmy ako napríklad zasnúbená zem či Boží národ.

Dielo perfektne imituje nielen mediálnu realitu. Autor si pritom funkčne pomáha správne zvolenou štylizáciou. V niektorých prípadoch neváha použiť ani nadávky. Tie však nepôsobia rušivo, práve naopak – do­kresľujú situáciu a fikcii pridávajú na uveriteľ­nosti. Román je preto skutočným zamyslením sa nad tým, čo by sa stalo, keby sa utečenci dali na niekoľko tisícový pochod do Európy. Nastavuje zrkadlo nielen vedúcim politikom a médiám, ale aj nám samým. A tak sa stáva hodnotným dielom na ceste poznávania.