Vyhľadávanie
Bratislava – Banská Bystrica, OZ Vlna – Drewo a srd 2010
V amsterdamskej krčme sedí „notorický zapisovač“ Šimon Blef, zapíja holandský jenever pivom, pozoruje okolie a popri zapisovaní domýšľa, dofabulúva, dokombinúva, čo vidí, i to, čo práve nevidí, alebo o čom iba sníva. Zapisuje preto, že raz možno bude spisovateľom a bude chcieť napísať román. O jeho pôvode sa vie iba toľko, že pochádza z ktoréhosi kúta Európy, „kontinentu majstrovsky kašírovaných starinárstiev“, z „malej dusnej krajiny bez mora“, ktorej bližšiu polohu i názov si nedomyslí len ten, kto naozaj nechce. Má meno biblického rybára, ktorý sa stal skalou, a priezvisko očividne vyblafované autorom, v slovenskej literatúre chýrnym veľmajstrom postmoderného blafovania spečateného mnohými jeho knižkami. Mimochodom, Šimon Blef by chcel byť aj námorníkom, keby mal na to odvahu, lebo „námorník – to je predovšetkým možnosť stať sa spisovateľom“, keďže takéto zdvojenie by zrejme vygumovalo biľag sústavného pitia („...čo už môže byť úbohejšie, ako keď v románe pije spisovateľ?“, všakže?). Šimon Blef je však väčšmi utečenec pred ubíjajúcou zamatovou jednotvárnosťou svojej vlasti, pred obťažujúcimi láskami i pred jazykom, ktorého hlboká znalosť znamená hlbokú znalosť ľudského zla, azylant amsterdamských krčiem, ktorých neosobná cudzota spojená so zážitkom prvej generácie zostarnutých rockerov či nového bezpohlavného pokolenia a s neznalosťou holandčiny je preňho prijateľnejšia opravdivosť ako predstieraná virtuálna blízkosť ľudí a úprimnosť citov; a možno i stadiaľ ujde vari do Mexika, ktoré na diaľku ponúka ešte opravdivejší zážitok – prirodzenosť smrti. Macsovszkého kniha je plná kostlivcov: sú nielen v názve a anglickom citáte z knihy indickej autorky na titulnej strane, na fascinujúcich obrazoch slávnych majstrov, vynárajú sa v spomienkach na detstvo, sú prítomné v samočinne naskakujúcich predstavách rozprávača. Sú poväčšine z papiera, kývajú sa v prievane a priamo či nepriamo zvestujú svoju papierovú pravdu o ľudskom živote, kým sa napokon nezmenia filozofických kostlivcov v závere románu strhávajúcich na seba všetok rozum tohto vysoko sofistikovaného diela, v ktorom stuhne nielen rozprávačský rozšafný humor, ale zrejme i krv čitateľa.
Sujet Macsovzkého rozprávačského románu stojí na krátkych číslovaných kapitolách, ktoré majú názvy počiatočných slov prvých viet. V rámci týchto kapitol sa tematizuje celá zložitosť autorovho videnia sveta, resp. jeho literárneho zvecnenia. Šťavnatými textami kapitol sa cieľavedome napĺňa myšlienková paradigma Šimon – Blef (pričom „rybársky“ Šimon sa navyše zdvojí o opozitnú postavu Petra, ktorá predstavuje spoločenskú zaradenosť oproti večnej nezaradenosti Šimona). Nikdy sa presne nevie, aké kompetencie v rozprávaní má autor, rozprávač alebo postava, ale neexistuje ani pevne stanovená hranica medzi realitou a mystifikáciou, medzi tým, čo sa naozaj stalo, a čo je vynesené z najhlbších hlbín iracionality. Macsovszky touto uvoľnenou stratégiou rozprávania priam bravúrne multiplikuje a súčasne relativizuje vlastné východiská i závery, ale zároveň buduje pevný a súdržný románový tvar, ktorý vzbudzuje ilúziu presvedčivej literárnej reality. Zdá sa, že niekde v tejto viazanosti spočíva i rozdiel medzi doterajším prozatérstvom autora a jeho tendenciami aktualizovanými v tomto diele. S tým azda súvisí i jeho ostrejšie vnímanie času (kostlivci), ktoré možno zoslabuje konfliktnosť jeho videnia, no umocňuje možnosti jemnej konfrontácie myšlienok a pocitov v pestrej škále od najosobnejších impulzov po univerzálne či civilizačné vízie. Napriek tomu autor dokáže prozaicky poctivo, nekonvenčne a kriticky nastoľovať politické, generačné, náboženské či vzťahové problémy a vie vysloviť zásadné stanoviská k smerovaniu vecí presahujúcich obzory ľudského jednotlivca. Aj keď je v jeho próze plno strachu zo života i z jeho zlej interpretácie.
Kniha Mykať kostlivcami je väčšmi pochopením moderného sveta odsudzujúceho na samotu než posolstvom o jeho možnej obrode. Je súčasne intelektuálne a vlastne i citovo vyváženým umeleckým činom nasmerovaným do moderného sveta, kde mykanie kostlivcami znamená neuspokojovať sa s nijakými hotovými pravdami, nech by vyzerali akékoľvek nemenné alebo bezvýznamné.
