Mýliť sa znamená žiť

Každý to niekedy počul. Láska je dôležitá, ale najdôležitejšie je byť dobre zabezpečený. Každý to niekedy zažil alebo odpozoroval. Milovanie pominie, dôležité je však zachovať si status. Úprimnosť je naivita, žiť čestne znamená odsúdiť sa na večné utrpenie. V láske niet žiadnej istoty, a tak jediné, čo ostáva, je privyknúť si na to pokrytectvo, za každú cenu udržať všetko – status, majetok, „rodinu“. Toľko vynaloženého úsilia, toľko pokrytectva kvôli bezpečiu – a potom sa jedného dňa aj tak všetko zrúti.

Vie o tom svoje aj Claire Farelová v novom románe francúzskej spisovateľky Karine Tuil Celkom ľudské. Emancipovaná žena s vynikajúcim vzdelaním na prestížnych severoamerických univerzitách, s vynikajúcim intelektuálnym rodinným zázemím, hoci emočne nestabilným, vyhlásená francúzska esejistka a spisovateľka ovplyvňujúca verejnú mienku v témach, ktorými dnešný moderný svet žije: postavenie žien, sexuálne zneužívanie, mocenské hierarchie, utečenecká kríza – a celkom najnovšie vlna hnutia MeToo, v ktorej sa problematicky bije odpor ku koloniálnemu dedičstvu a zároveň túžba oslobodiť ženy zo sveta, kde priame alebo nepriame sexuálne podrobenie znamenalo spoločenskú normu, nástroj moci, nadvládu aj celkom obyčajnú akceptovanú zábavu.

Claire vie, že ak je o nej na verejnosti známe, ako sa z toho všetkého vymanila, a ak aj iné nie, tak ona je slobodná, uznávaná a milovaná – vie, že v skutočnosti padla do rovnakej pasce ako iné ženy, ktoré radšej v mnohom ustupovali, než aby ich spoločnosť neakceptovala. Jej manželstvo so slávnou a obdivovanou novinárskou hviezdou Jeanom Farelom má na stránkach prestížnych časopisov vyzerať ako dokonalý zásah, láska hodná vzájomne sa rešpektovaných partnerov, v skutočnosti je však presne tou inštitúciou, ktorá má nedostatok citového naplnenia zachraňovať „statusom“. V ktorej sa zostáva už len pre toto jediné. A ešte z pohodlnosti, zo zvyku. A samozrejme, kvôli teraz už dospelému synovi Alexandrovi.

Aj Alexander má našliapnuté na hviezdnu kariéru svojich rodičov: absolvent najlepších škôl, vynikajúci športovec, literárne zdatný študent píšuci oceňované úvahy o „toxickej maskulinite“, o tom, či sú muži násilnícki prirodzene alebo v dôsledku kultúry, čerstvý študent na Stanfordskej univerzite, zlatá parížska mládež. Áno, v pozadí sa vie o jeho samovražedných pokusoch v dôsledku dôrazu na absolútny výkon zo strany otca, ktorý tak prehlušuje svoje komplexy z reality hanby za svoj pôvod v spoločenskej spodine; vie sa, že Alexandrovu nepokrivenú citovú úprimnosť poznačila trauma z ohrdnutej lásky so staršou ženou, pretože takisto mala našliapnuté na viac ako romancu so síce elitným, no predsa zajačikom; vie sa, že ju priviedol do druhého stavu, no pre vyššie záujmy sa plodu zbavila – ako sa Alexander neskôr dozvie, pod tlakom jeho otca, dokonca pre jeho „dobro“, o ktorom však vždy rozhoduje niekto iný. Spravidla otec.

A potom je tu Mila, 18-ročné dievča z ortodoxnej židovskej rodiny, dcéra muža, pre ktorého Alexandrova matka Claire konečne opustí formálne manželstvo s televíznou hviezdou, aby konečne začala žiť. Dievča, pre ktorú je liberálny svet teoretizujúcej zlatej mládeže dokonale cudzí, sexuálna uvoľnenosť vulgárna, krásne znejúce reči o rešpekte ku všetkým – k Židom, menšinám, homosexuálom, utečencom zo Sýrie a Severnej Afriky, k ženským obetiam mužskej moci a sexuálnych predátorov – len jalovým teoretizovaním rozbíjajúcom sa na obyčajnej realite: Alexander ju na jednom z takýchto večierkov celkom sprosto znásilní. Isteže – on o tom „nič nevie“, pre neho to bola „iba hra“. Situácia, aké zo žúrov predsa pozná každý. Či skôr „každá“. Ako sa s tým všetkým dá vyrovnať? Ako to zvládne jeho feministická matka, jeho dokonalý otec, on sám, a najmä – čo urobí so vzťahmi, ktoré práve dostali druhú šancu nadýchnuť sa, poznanie, že svet sa neriadi len naším vlastným pohľadom na vec a že zodpovednosť za svoje konanie voči druhým nie je len teória?

Karine Tuil perspektívou viacerých členov rodiny rozohrala vôbec nie banálny príbeh intímnych príbehov, ktoré sú len mikropodobizňou širokých celospoločenských problémov; rozpráva o našom svete, v ktorom máme často problém rozlišovať medzi kozmetickými zákrokmi a skutočnou spoločenskou zmenou. Máloktorý príbeh zo súčasnosti je takým hlbokým obrazom kríz sveta, v ktorom žijeme, odhalením ich príčin a nemilosrdným pomenovaním toho, že ak má spoločnosť vplyv na človeka a zodpovednosť za neho, je to aj človek – jednotlivec, kto osobným konaním určuje chod spoločnosti a zbavuje ju formálnej pozlátky. Skutočne románový obraz spoločnosti, ktorá vôbec nepočíta so vzájomným rešpektom a dôverou, a princíp titulmi a oceneniami vyšperkovaného predátorstva považuje z normu, ako prežiť.

 

Karine Tuil: Celkom ľudské

Preklad: Beáta Panáková

Bratislava: Slovart, 2022