Vyhľadávanie
Hlavný titulok: Ťažké knihy pre ľahkosť duše
Podtitulok: Dlhá „zničujúca“ báseň
Charles Péguy: Mystérium svätých neviniatok
Trnava, Dobrá kniha 2004
Preklad Anna A. Hlaváčová
Francúzsky spisovateľ a mysliteľ Péguy (1873-1914), spájaný napríklad svojou spiritualitou so sv. Augustínom a sugestívnou intenzitou literárneho podania s Exupérym, bol až do vydania tejto knižky u nás prakticky neznámy. Pritom v súčasnosti okrem teologicko-umeleckého kontextu sa jeho meno skloňuje v politických kruhoch v súvislosti s EÚ, ale aj s jeho socializmom smerom k ľuďom a konzervativizmom smerom k cirkvi. V jeho prvej u nás vydanej knihe sa tieto informačné nedostatky snaží preklenúť samotná prekladateľka v záverečnom stručnom životopisnom a bibliografickom prehľade a poznámkach: pri vymenúvaní doterajších počtom mimoriadne skromných prekladov básní či úryvkov, opomenula popri Harantovi a Turčánym aj P. G. Hlbinu. Zato ponúka výstižnú interpretačnú sondu, ktorá sa pre mnohých môže stať návodom na čítanie a pochopenie takmer dvestostranového textu. Ako zaujímavosť chcem pripomenúť, že Péguy mal predsa len v našej literatúre intenzívnu, nielen prekladovú, a dosiaľ literárnou históriou nedocenenú reflexiu. Jeden z jeho textov sa totiž stal priamou inšpiráciou Jána Šimonoviča na napísanie poémy Deti odsudzujúcej vojnu. Stalo sa to začiatkom 70. rokov, rokov označovaných za normalizačné a neoschematické – je trochu smiešne, že Šimonovičove Deti písané s kresťanskou motiváciou sa dodnes chápu iba s týmito prívlastkami...
Mystérium svätých neviniatok má veršovú podobu s uvoľneným rytmom – rozhodujúcim pri vnímaní básnickosti takéhoto monumentu sú meniace sa rozsahy viet a vetných celkov a takisto rozdelenie do strofických odsekov. V premenlivosti rytmu i tempa teda nachádzame akési formálne echo významu výpovede. Do krátkych veršov sa vmestilo množstvo citovej vzrušivosti, dlhšie verše a úseky zas striedajú vypätie pokojným meditačným vlnením i príbehovosťou. Úprimne povedané: rozsah a náročnosť tohto diela sú pre dnešného čitateľa priam zničujúce. Iné je čítať 200 strán románu a iné je čítať takú „dlhú báseň“. Predsa však práve spomenutým vyvážením v rytmickej stavbe a celkovej kompozícii (dominuje paralela, kumulovanie, enumerácia motívov a ich postupné rozvíjanie) sa zvyšuje zážitková a estetická ústretovosť; pridajme k tomu aj komunikatívny štýl, v ktorom to doslova iskrí medzi mramorovým rétorizmom a intimizujúcou bezprostrednosťou a tiež funkčne využívané podobenstvá. Každopádne sa nič zvláštne neudeje, keď niečo zostane neprečítané, veď na druhej strane je tu tiež veľa toho, k čomu sa asi čitateľ bude vracať. Myšlienkovo koncentrované pasáže a pasáže s príbehovou štruktúrou ponúkajú čitateľom takúto výberovosť. Príbeh o vraždení neviniatok kráľom Herodesom, príbeh o starozákonnom Jozefovi, ktorého zradia bratia a ďalšie čiastkové príbehy a príbehy súvisiace s Péguyho domovinou-Francúzskom, najmä o sv. Ľudovítovi, tvoria reťaz pre pripomenutie jednoduchého kresťanského posolstva o tom, že človek je Božie dieťa. So všetkými dôsledkami... Zároveň je to os, ktorá smeruje od stredovekých mystérií, dramatizácií dôležitých epizód zo života Krista i celej Biblie, berie z nich a vyústením v našej dobe znásobuje onú tajomnú civilizačnú drámu zrkadliacu večný zápas dobra so zlom.
Mystérium svätých neviniatok si dnes hľadá otvoreného čitateľa schopného počúvať literatúru, triediť dojmy, city a myšlienky, vytvárať z nich vlastné duševné a duchovné zázemie, navyše, za cenu akéhosi ozdravného vyčerpania z textu...
Radoslav Matejov
