„K veľkým mýtom, ktorými sa moderná spoločnosť utvrdzuje vo viere o svojom dejinnom poslaní, k mýtom o víťazstve rozumu a spravodlivosti nad nerozumom a útlakom, sa pridružujú mýty menšie, rozprávajúce o jednotlivých epizódach tohto boja. Prečo by sme za jeden z týchto menších mýtov nemohli pokladať príbeh o zrode kolektívnej inteligencie z média digitálnej komunikácie?“
Knihu Myslenie v sieti tvoria živé skice úvah reflektujúcich neustále vyostrujúci sa problém možnosti zmysluplnej existencie ľudského spoločenstva v globálnej komunikačnej sieti rozhodenej do neistých vĺn sveta. Jeho nepredvídateľnosť, bezhraničnosť slúži M. Marcellimu ako pozadie, z ktorého vystupujú mnohé naše vedecké (v istom zmysle sebazáchovné) samozrejmosti, pravdy, ako viery či mýty. Radikálna zmena „obrazu sveta“, ktorú priniesla digitálna revolúcia, nás nielenže stavia do úplne novej dejinnej situácie tým, že badáme nedostatočnosť našich doterajších logických, kvantitatívnych prístupov k poznaniu sveta, ale zároveň nás stavia pred nevyhnutnosť hlbšie pochopiť princíp, že kvantita v určitom bode vytvára radikálne novú kvalitu. Autor veľmi zaujímavo načrtáva vzťahy medzi veľkým a malým, pozorne si všíma súvislosti matematickej úmernosti a kvalitatívnych premien skutočnosti, pričom najnázornejším príkladom sa ukazuje byť oblasť vojenstva, armády. Dovolím si tvrdiť, že nie náhodou. Technika a globálne komunikačné technológie sú totiž „len“ prejavom čohosi podstatnejšieho, čo sa rodí práve v spore medzi „veľkým“ a „malým“, čo vrhá dlhý tieň moci, zjednávania, príkazu. Pokiaľ sa ono „malé“ myslenie ani neunúva položiť si otázku, či je v tejto obrovskej (globálnej) otvorenosti a prístupnosti čohokoľvek na jedno kliknutie skutočne ešte slobodné.
Rozpad ilúzií a žiadne poučenie neprichádza
Netreba sa obávať, že Marcelliho úvahy budú plné temných či obvyklých filozofických poučení – sám autor, znalec dejín filozofie, veľmi dobre vie, že žiadne filozofické reflexie nemôžu nič zmeniť na nepredvídateľnosti toho veľkého, no dokážu poskytnúť aspoň stratégie či taktiky konfrontácie nášho malého, individuálneho myslenia s tým, čo ho až nepochopiteľne presahuje. Aby napokon nebolo len rybkou nevedomky lapenou v rozľahlej vlečnej sieti či „šťastným“ otrokom z Kafkovho aforizmu, ktorý pánovi vytrháva z ruky bič a bičuje sám seba v domnení, že tým sa z neho stáva pán...
Marcelli, originálny mysliteľ filozofickej koncepcie mesta, ukazuje, ako sa práve na probléme veľkých urbánnych celkov v modernej architektúre prejavila potreba myslieť vo veľkom inak. Corbusierovské mesto, ktorého koncepcia vychádzala zo zásad racionálnej usporiadanosti, kvantitatívnej idey sociálneho pokroku, nutne skončilo demoláciou – a tým sa rozvírila nedôvera k urbanistickému autoritarizmu, k hierarchickým usporiadaniam. Zdalo sa najprv, že ľudstvo vstupuje do veku slobody. Tieto princípy sa však otriasli pod ťaživou prítomnosťou rozsiahlejšej, do seba nás strhávajúcej Veľkosti, siete, ktorej „vlákna našu existenciu, naše myslenie a konanie prepájajú s pohybmi odohrávajúcimi sa niekde ďaleko“. Pomaly, ale isto si začíname uvedomovať, že digitálna éra s jej víziami nového domova človeka ako jednotky kolektívnej inteligencie, rovnako ako i pred ňou zdemolovaná koncepcia sociálneho bývania, sľubujúca dôstojné riešenie spoločenského života človeka, je len ilúziou slobody.
Vek rozumu a jeho mýtus o nehynúcej nádeji
V krízovom ovzduší sa darí rôznym teoretickým stratégiám, ktoré sa snažia do ekonomických konceptov dôraznejšie zakomponovať ľudskú dimenziu (Schumacher, Gladwell), aby tak v konečnom dôsledku produkovali nové, momentálne adaptabilnejšie ilúzie lepších zajtrajškov. Ich zdôvodnenie sa hľadá v prírode (život mraveniska), ale i v samotnom meste (emergentná inteligencia) či v kyberpriestore. Rodia sa projekty tzv. chytrých miest, ktoré podporia rozvoj malých spoločenstiev, ale už bez velenia zhora. Aký charakter bude mať takéto ľudské spoločenstvo, pýta sa kriticky Marcelli a odmieta prílišne optimistické vízie budúcich sociálnych revolúcií pod záštitou tzv. chytrého davu. Existuje priveľa varovných znakov – skarikované medziľudské vzťahy, masová digitálna demencia, strata súkromia, terorizmus... Zdá sa, a nemožno nesúhlasiť s autorom, že kolektívna inteligencia či existencia tzv. globálneho mozgu je jednou z podôb modernej mytológie. Tu však vôbec nejde o pejoratívne označenie. Naopak, autor triezvo vyvažuje túto stratégiu vyrovnávania sa s aktuálnou dejinnou situáciou. Ani po rozplynutí prvotných rajských ilúzií digitálnej éry netreba prestávať klásť otázky, ako sa teda naučiť myslieť vo veľkom tak, aby sa malé nestratilo, ale stalo sa jeho živou, integrálnou súčasťou? Práve otázkou hľadajúcou človeku dôstojný, strategický kompromis, vyzýva autor na záver čitateľa k priateľskému pokračovaniu skicovania úvah o tom, čím sme, čím sa v tejto dobe stávame.
Eva Dědečková
