Recenzia
27.06.2019

Na ceste za zvinutými dušami

Dana Podracká: Paternoster. Bratislava : Skalná ruža, 2018

Miroslava Košťálová recenzuje zbierku Dany Podrackej Paternoster.

Slovník cudzích slov definuje slovo „paternoster“ ako osobný výťah s nepretržitým pohybom. V tomto kontexte môžeme vnímať aj najnovšiu básnickú zbierku Dany Podrackej pod názvom Paternoster. Už samotné členenie zbierky do desiatich častí evokuje desať poschodí panelového domu s rôznymi typmi susedov. Ak by sme chceli načrieť do číselnej symboliky, tak číslo desať je spájané s múdrosťou a večnosťou. Práve večnosť nadobúda v tejto zbierke zaujímavé odtiene, ktoré môžeme interpretovať aj prostredníctvom motívu vody. Voda tu vystupuje v rôznych modifikáciách, ktoré vplývajú na vnútro a vonkajší svet lyrického subjektu. Od akéhosi sklamania vyjadreného sedením zvinutej duše („Na konci zrázov bdie zvinutá duša / Sedí na okraji vane a púšťa bubliny“, s. 15), prázdnym bazénom naplneným spomienkami („zostupujem do prázdneho bazéna / v modrých plochách pobývajú / figúry čistého jazyka“, s. 14), až po súzvuk duší medzi mužom a ženou („Chytáme sa za ruky a skáčeme do mušle, / (...) rinie sa z nej milostná myšlienka“, s. 17). Venujme pozornosť básni Žalm pre zvinutú dušu, v ktorej autorka vytvára napätie medzi mužským a ženským bytím. Bubliny môžeme v tejto súvislosti vnímať ako nesplnené sľuby, s ktorými sa lyrický subjekt odmieta zmieriť („rukami sa dvíham spod hladiny, aby aspoň jedna / z bublín dopadla na moju tvár“, s. 15).

V básnickej zbierke vystupuje do popredia aj motív rozštiepenosti – mohli by sme povedať, že pripomína viacdielnu skladačku duše. Práve premenlivosť, ktorá z toho vyplýva, predstavuje dynamický pohyb na osi vonkajšie – vnútorné. Vďaka tomu sa stáva lyrický subjekt objektom a zároveň subjektom rôznych variácií – odstupu, napätia, hľadania, pokusu o splynutie, túžbu a pod. Napríklad v básni Štvorrozmerná udalosť sa dozvieme, že „Moje štyri bytosti, predná a zadná, pravá a ľavá (...) Odstraňujú zvetrané ilúzie, / obmedzenia a pripútanosť k všetkému, / čo je zbytočné“ (s. 23). Týmto „štyrom bytostiam“ pritom predchádzala „lovkyňa duší“ (s. 21), ktorá spôsobuje nepríjemné pocity, pomaly plynúce až k vnútornému hlasu, ktorý je „zložený z mozaiky potomkov a predkov“ (s. 24). Rozštiepenosť vedomia vystupuje najviac do popredia v básni Visutý most: „tá, ktorou som bola, sa každým krokom premieňa na tú, / ktorej siluetu som zahliadla na druhej strane / visutého mosta“ (s. 26). Práve plynulé striedanie stavov bytia je v tejto zbierke silným dynamickým faktorom, ktorý umožňuje vnímať básne z rôznych uhlov pohľadu pri každom novom čítaní. V tom spočíva autorkine čaro, jej sila.

V titulnej básni Paternoster autorka opäť pracuje s viacnásobným videním sveta, tentoraz vyjadreným prostredníctvom plášťa, „ktorý sa dvojí, aby sa násobil v jednom“ (s. 62). Básni nemožno uprieť duchovnú atmosféru, umocnenú prítomnosťou chrámu, súsoším svätého Martina a otčenášom (lat. Pater noster), modleným „tak vrúcne, že v delikátnej energii siedmich prosieb / sa spustil paternoster“ (s. 62). Zlúčením subjektu a objektu vzniká splynutie medzi pozemským a nadpozemským svetom.

Táto básnická zbierka Dany Podrackej v sebe ukrýva mnoho zaujímavých vchodov do duše človeka. Nebojí sa ukazovať aj na „samotu, tmu a preskupovanie vôle“ (s. 87), pretože aj to predstavuje jeden zo spôsobov, ako preniknúť hlbšie do podstaty vecí a javov. Aj z toho dôvodu môže nadobudnúť čitateľ dojem, že sa dostal do vesmíru, ktorý musí postupne, krok po kroku objavovať.