Vyhľadávanie
Najdôležitejším podnetom pri tvorbe rozsiahleho románu Povedz slovo čisté bola pravdepodobne pre Antona Baláža chuť oboznámiť čitateľov v beletrizovanej forme s poslednými málo známymi peripetiami života Štefana Krčméryho ako pacienta v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku od 1. februára 1949 až do jeho smrti v roku 1955.
Dianie v románe je však koncipované oveľa širšie. Baláž generuje text prostredníctvom objektívneho, autorského rozprávača, ale zároveň využíva texty denníkového charakteru (z denníka sekundárky), ktoré predstavujú mladú MUDr. Júliu Orlovskú. Cez jej pohľad je najvýraznejšie priblížená aj osobnosť „jej pacienta“ Štefana Krčméryho. Doktorka Júlia Orlovská sa nenápadne stáva v Balážovom texte dôležitou postavou jeho intímneho pozadia. Denníkové záznamy sú samozrejme štylizované subjektívnejšie, teda v prvej osobe. Text románu začína práve denníkovým záznamom doktorky Orlovskej zo 6. mája 1953. Evokovanie posledných rokov života Štefana Krčméryho je do veľkej miery, napriek množstvu vecných dokladov, literárnou fikciou. Ako konštatuje autor knihy, „žiadne zdravotné záznamy o Š. Krčmérym ako pacientovi sa v Pezinku nezachovali“ (s. 452), takže musel vychádzať zo sekundárnych dokumentov, najmä z dokumentov uložených v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice a zo spomienok Krčméryho dcéry Jely Krčméry-Vrteľovej, prof. Jána Petríka, básnikov Ivana Kupca, Andreja Plávku a iných osobností.
Atmosféru v psychiatrickej liečebni, ktorá je ovplyvnená dobovou politickou situáciou, prezentuje Baláž najmä prostredníctvom osudu a konania jej riaditeľa prof. MUDr. Karola Matulaya a ďalších členov ústavu a taktiež osobností, ktoré sú s ústavom rozličným spôsobom späté (profesor praktickej teológie Ján Petrík, literárni pracovníci, spisovatelia, ktorí prichádzajú za Krčmérym,...). Dôležitým emblémom problémovosti doby je pôsobenie sestier vincentiek, ktoré sa podarilo profesorovi Matulayovi zamestnať v ústave a aspoň dočasne ubrániť pred politickým prenasledovaním komunistickým režimom.
Balážov románový text získava určitú dynamiku evokovaním ducha doby, teda spoločensko-politickej atmosféry prvej polovice 50. rokov minulého storočia. Evokovanie životných osudov Štefana Krčméryho je nedynamické. Krčméry je predstavený ako vysoko vzdelaný intelektuál a citlivý človek, ktorý sa ešte aj v posledných rokoch života dokáže zaujímať o svoje literárne dielo (občas sa aktívne zúčastňuje pri editovaní svojich vybraných spisov) a síce torzovite, ale predsa neustále prejavuje svoju myšlienkovú potenciu a zorientovanosť v svetskej, ale najmä náboženskej literatúre. Tieto dôkazy sú evidované vo forme útržkovitých zápiskov, prípadne tvorbou aspoň čiastočne ucelených textov. Vlastne všetky intelektuálne aktivity takéhoto charakteru Baláž zverejňuje v záverečnej dokumentárnej prílohe románu. Krčméry však celkom logicky už vzhľadom na svoju chorobu nezaujíma žiadny postoj k zmenenej politickej situácii, ktorú vlastne ani nedokáže registrovať.
Baláž predstavil vo svojom románe množstvo postáv, ktoré aktívne pracovali v oblasti kultúry a vytvárali demokratickú atmosféru doby. Ich charakteristiky sú však statické, pretože o postavách referuje formou rozsiahlych vecných portrétov. Tieto dlhé statické charakteristiky neraz siahajú do minulosti postáv a následne retardujú epický text románu.
Epicky dominantnou postavou textu je poslucháč Filozofickej fakulty Jakub Daňo, ktorý prišiel do Bratislavy študovať slovenčinu a literárnu vedu. Baláž prostredníctvom tohto protagonistu evokuje študentský život a situáciu na filozofickej fakulte. Postavy študentov nie sú výrazné, sémanticky je silne zaťažená len postava Jakubovho spolužiaka Ruda Drobného, ktorého zatkne polícia za protištátnu činnosť a hrozí mu dlhoročné väzenie. Aj táto postava je však načrtnutá len kontúrovite.
Obraz študentského života na fakulte je dosť problematický a schematický. V Balážovej evokácii sa prekrýva úsilie predstaviť množstvo reálnych a v zobrazovanom období na fakulte pôsobiacich pedagógov s jeho umeleckou fikciou. Pedagógov vykresľuje dosť zjednodušene s naivnou preferenciou intelektuálnej úrovne Jakuba Drobného. Interakcia medzi Jakubom a pedagógmi je príliš idealizovaná a vykonštruovaná. Do popredia sa dostáva najmä Jakubov intelekt, jeho literárna rozhľadenosť. Ktovie, čo by o tejto časti románu povedal napríklad zobrazený, vtedy začínajúci pedagóg, neskorší profesor, Ján Števček.
Román je azda až príliš zaľudnený množstvom reálnych osôb z oblasti literárnej vedy, redaktorov a spisovateľov. Všetky postavy sú len naznačené a neraz jednostranne stvárnené.
Intímnej línii románu nechýba ani erotika. Obsahujú ju ľúbostné epizódy Jakuba Drobného vo vzťahu k maďarskej spolužiačke Erzsébet, veľmi tlmená erotika vo vzťahu Jakuba k bývalej sestre vincentke Lotke a napokon dosť prekvapujúce zblíženie Jakuba s doktorkou Júliou Orlovskou. Erotika je však v tomto románe veľmi mierna.
Balážov román je pokusom o evokovanie atmosféry 50. rokov a zároveň pokusom o dotvorenie portrétu významného slovenského spisovateľa Štefana Krčméryho. Je však dosť problematické, akému čitateľovi je určený. Ťažko veriť, že zaujme bežného mladého čitateľa, ktorému mená konkrétnych reálnych postáv už dnes asi nič nehovoria. Taktiež mnohé alúzie na rôznorodé literárne texty, prípadne citáty zo Starého i Nového zákona ale aj Novej zmluvy sú asi pre mnohých čitateľov nezrozumiteľné.
Nechajme sa však prekvapiť. Ako som naznačil, román obsahuje viac kontextov a čitateľ si môže vybrať, ktorý z nich ho upúta.
Ladislav Čúzy
