Najnovším príspevkom k skúma-
niu poézie Ivana Štrpku je vydanie
monografi e Veroniky Rácovej pod
názvom Na pomedzí škrupiny (Ars
Poetica 2015). Kniha pôsobí na prvý
pohľad minimalistickým dojmom, k čomu prispieva aj grafi cký
koncept (jeho autorkou je Lívia Kožušková). O Štrpkovej poézii
sa tu hovorí vizuálne aj obsahovo čistým spôsobom. Nič lepšie
sa jeho dielu snáď ani nemohlo prihodiť.
Monografi a sa skladá z troch kapitol, ktoré už svojimi ná-
zvami – AM LE AM LE TUTAN CHÁM, VŠETKO JE V ŠKRUPINE,
POVEDALO DIEŤA a SLEPÉ BÚŠENIE. SKEPSA – anticipujú orga-
nické prepojenie s interpretovanou poéziou. Rácová v úvode
knihy opisuje svoje „rozhodnutie komplexnejšie sa venovať iba
vybraným básnickým zbierkam“ (s. 8). Aktualizuje sa tým motív
celistvosti ustupujúcej výberu. V prípade Štrpku si totiž je z čoho
vyberať, selektuje teda literárny vedec a vyberá si rozhodne aj
čitateľ. V súvislosti s čitateľským výberom si Rácová za jeden
z cieľov monografi e kladie vyvrátiť (alebo aspoň spochybniť)
tvrdenia o nekomunikatívnosti a uzavretosti Štrpkovej poézie.
K dosiahnutiu tohto cieľa si autorka vytýčila priamu cestu.
Jasné a dôležité vyjadrenia o Štrpkovej poézii sa tu striedajú
s vyslovenou obranou básnikovej tvorby, resp. s deklarovaním po-
stoja k nej: „A hoci by sa zdalo, že takto tvarovaná poézia odoláva
interpretácii, je nekomunikatívna a neuchopiteľná, nie je to tak“
(s. 34). Autorka elegantne a sebaisto polemizuje s názormi iných
literárnych vedcov, neprijíma apriórne kategórie alebo pojmy,
vytvára si ich vlastné poňatie (zaujme napríklad poznámka pod
čiarou, týkajúca sa priznania prakticky motivovaného rozlíšenia
slov báseň a text: „Výraz text, hoci má v literárnej vede rôzne
vymedzenia, tu používam často ako synonymný k výrazu báseň.
Robím tak z dôvodu minimalizovania repetitívnosti lexémy báseň
na úrovni jednej vety/niekoľkých viet“, s. 19). Tým sa v podstate
približuje k Štrpkovej autorskej stratégii, kedy „Štrpka-básnik
ani Štrpka-človek nemá spor s tým, čo píše, o čom vypovedá“
(s. 105). Rovnako by sme to mohli tvrdiť o Rácovej. Je si vedomá
svojho textu, vládne mu. Nemusíme so všetkými jej formuláciami
súhlasiť, ale treba uznať, že sú podané nanajvýš odhodlane, a to
jednoznačne zvyšuje ich sugestívnosť.
Rácová kreuje čitateľsky prístupnú sondu do Štrpkovho
diela, naznačuje, dovysvetľúva (napr. explikuje rozdiel medzi
inter- a intratextualitou), otvára svoj text recipientovi. V rámci
toho by bolo možno vhodným ústretovým krokom ešte grafi cky
vyznačiť názvy zbierok a básní, keďže tie sú u Štrpku špecifi cké
a niekedy nie je v prúde textu na prvý pohľad zrejmé, kde sa
končia. Chronologický pôdorys monografi e, rešpektujúci po-
stupnosť rozprávania o vybraných zbierkach v poradí, v akom
vychádzali, zabezpečuje jej prehľadnosť a spolu s efektným
a komplexným výpočtom štrpkovských motívov či citlivými
interpretáciami, prenikajúcimi ďaleko pod prvú vrstvu textu,
vytvára sprievodcu po svete poézie plnej striehnucich zrkadiel.
Krištáľová čistota týchto zrkadiel sa odráža aj na stránkach
monografi e.
