Na pozadí dejín
Ladislav Šimon: Divadlo jedného herca, Prešov, vlastným nákladom 1998
Životné jubileá podľa okolností podnecujú k tak neplodným úvahám o neudržateľnom plynutí času ako k značne prínosnejšiemu bilancovaniu a inventúre. Čerstvý šesťdesiatnik Ladislav Šimon, napriek mnohorakým aktivitám najznámejší vari predsa len ako germanista, zhrnul do výberu zo svojich doterajších piatich zbierok (z nich jedna práve vyšla, ďalšia sa rodí) básne, ku ktorým má „ešte vzťah“. Deklarovaná subjektívnosť neoprávňuje teda na dodatočné vylepšovanie knižky, navrhovať , aby sa čísla členili motivicky či tematicky, aby sa tak napríklad záznamy z ciest ocitli v jednom oddiele.
Lyrika zvádza, vieme, k stotožňovaniu autorského subjektu s lyrickým, k dešifrovaniu stôp autobiografie vo verši. Šimonova poézia k tomu podnecuje skôr ojedinele. Viac ako o ľúbostných trápeniach hoci aj dávnejšieho dáta (Sen, Sen II), dozvieme sa o kríze, ktorá striehne na človeka v strednom veku („neskoro pre život a prizavčasu pre smrť“, Účty). A tak je potom frekventovanejšie manifestačné „my“ ako sebaobnažujúce „ja“, navyše kamuflované občas apostrofujúcim „ty“ (Príhovor).
Iba zdanlivo nezúčastnený pozorovať vyjadruje svoj vzťah k realite nepriamo, selekciou podnetov, ktoré z nej prijíma, prípadne epicky rozvinie (Naše mesto), zastavením v čase a svete, ktorý „sa skladá z okamihov“ (Prešovské variácie 2). Existenciálny rozmer, ktorý v týchto momentkách tušiť za bezprostredným vnemom, je podľa vzoru uctievaného Brechta obsiahnutý v pointe s charakterom gnómy (Bitka národov pri Lipsku), ironicky sa relativizuje (sníma, XXX, s. 31), alebo metaforicky sa prehodnotí (Futbalový sonet).
Priebežnou konfrontáciou s cudzími kultúrami, osobitne s nemeckou – sprievodný znak básnikovej občianskej profesie – sa p opri nevyhnutnej exotizácii (Asakusa) reflektuje najmä ľudská situácia z geografického, prípadne časového odstupu, spomienka na Kyjev dva roky pred Černobyľom. Nechýba ani opačný pól, vedomie spätosti s predchádzajúcimi pokoleniami, a to už od čias debutu (Ako odchádzajú predkovia), chvalabohu, isto zásluhou básnikovho školenia, ďaleko od tradičného slovenského priľnutia k rodnej hrude.
Rovná stovka Šimonových básní podáva zároveň – celkom nejubilejne a akoby mimochodom – svedectvo o tom, ako sa vo vzájomnej podmienenosti premietajú dejiny do individuálneho osudu.
Ľudovít Petraško
In Knižná revue 16-17/1998
