Recenzia
03.03.2014

Na rube plátna – Etela Farkašová

Vyd. Spolku slovenských spisovateľov 2013

Farkašová aktuálne prichádza so súborom poviedok, presnejšie – textov. Jednotlivé prózy sa tematicky líšia, no spája ich okrem iného podobný typ postáv (zväčša umelkýň), navracajúca sa túžba po celistvosti pri súčasnom problematizovaní súdržnej identity, „pevného bodu“. Povedané je najvypuklejšie viditeľné v poviedke Olívia, možno aj ktosi iný, v ktorej dochádza k až fyzickému „strácaniu sa sebe samej“. Napriek autorkinej filozofickej kompetencii sme svedkami opakovanej nedôvery v postštrukturalistické postuláty a teórie o tekutosti identity. S tým súvisí priebežne tematizovaná vernosť sebe, aj pokiaľ ide o názorové presvedčenie – zaujímavý je motív „chvály stereotypu“. To všetko pri empatickej snahe o pochopenie a rešpektovanie druhých a iného.

Abstraktné úvahy sú organicky prepájané s konkrétnymi javmi: opakovane manželstvo a matko-dcérsky vzťah, ktorý je tentoraz vedený skôr smerom k rozprávačkinej dcére. Autorka nikdy nesprostredkúva jednorozmerné ani čisto pozitívne či negatívne postavy a udalosti. Jej texty sú komplexným, psychologicky prekresleným a občas funkčne protirečivým myšlienkovým a príbehovým prúdom. Deje zasadzuje do zložitejších okolností, ktoré správanie sa postáv rôznofarebne nasvecujú, alebo nás vovádza do (i minulých a morálnych) tieňov, v ktorých sa vyjavia skryté súvislosti.

Autorka čoraz väčšmi tematizuje starnutie. Kriticky poukazuje na kult mladosti, ktorého živiteľmi sme občas všetci bez ohľadu na vek (V  električke). Prípadne dojemne a smutno-smiešne vykresľuje osamelosť starnúcej ženy, prehnane oddanej zvieratám (Hodiny lietania). Text je ukážkou autorkinej schopnosti tesne jazykovo priľnúť k spracúvanej téme. Podarilo sa jej vďaka tomu presvedčivo obkresliť klaustrofobický svet hrdinky a preniesť na nás jej pocity „zacyklenej izolovanosti“. Neschopnosť preniknúť „mimo seba“ má za následok správanie sa na hranici spoločenskej akceptovateľnosti: pri čítaní cítime rozpaky i pochopenie. Týka sa to napr. motívov stanovania v izbe a imitovania lietania, ktoré sú však dôležitými metaforami a potvrdzujúco (stan) aj kontrastne (let) zintenzívňujú izolovanosť a neschopnosť nadobudnutia reálnej ľudskej slobody.

V knihe sa prejavuje aj autorkino feministické povedomie, a to nielen v súvislosti s rodovo špecifickým dopadom naznačeného agizmu: „akoby ho ani nebolo; starnúci človek, a najmä žena“. Reflektuje i témy ako „žena v tieni génia“ či rodový nepomer v umeleckej obci.

Prózy Etely Farkašovej sú rozpoznateľné aj v poetickej rovine. Štylisticky a verbálne ich síce autorka prispôsobuje aktuálnej textovej situácii či atmosfére. Odhliadnuc od toho však zakaždým ponúka fraktálové textokruhy so silnou a  kultivovanou atmosférou, zložené z dlhých súvetí, v ktorých sa funkčne prelínajú rôzne časové vrstvy, návratné motívy s aktuálnymi pozorovaniami, rozhovormi, vnútornými monológmi…

Farkašová má šťastie nielen na výtvarnú spoluprácu: jej knihy dlhodobo a obohacujúco sprevádza Kvetoslava Fulierová. Rovnako redakčne sú jej texty kvalitne ošetrené, a to nielen v zmysle gramatickej správnosti. Je totiž vzácnosťou, keď redaktor/ka nepretláča svoju predstavu o správnej štylistike, plynutí či rytme textu, ale chápe svoju úlohu precízne zintenzívniť autorský/textový zámer. Vďaka tomu sa potom môžeme vnárať do Farkašovej zložitejšej verzie reality, vyžadujúcej si našu empatiu aj čas. Verím, že tohtoročná porota Anasoft litery bude schopná poskytnúť adekvátnu spätnú väzbu autorke, akých je u nás minimálne.