Na slepačích krídlach - Irena Brežná

Irena Brežná

Na slepačích krídlach

Preklad Jana Cviková

Bratislava, Aspekt 2007

Videnie sveta detskými očami má v sebe nezameniteľné čaro spočívajúce medzi iným v istej čírosti, až naivite pohľadu, v jedinečnosti, ktorá sa neskôr nezopakuje. Pre takýto spôsob písania sa rozhodla v najnovšej próze Na slepačích krídlach Irena Brežná, autorka slovenského pôvodu, žijúca vo Švajčiarsku (1968 emigrovala s rodičmi) a u nás známa najmä vďaka vydavateľstvu Aspekt.

Mám rada texty (myslím na literatúru pre dospelých), ktoré sa vydávajú na takúto cestu „proti času“, v ktorých sa jemne prepája čírosť detského oka s dodatočnou reflexiou, umelecky ťažia z dômyselne utváraného „dvojpohľadu“. Znie to možno až paradoxne, ale práve „nepoučená“, nefalšovaná detská optika niekedy ponúkne pravdivejší obraz udalostí, postáv, vecí ako zrelý, zmúdrený pohľad dospelosti. Zároveň však nesie so sebou riziká, autori sa nikdy nemôžu naozaj ocitnúť v koži dieťaťa, môžu len rekonštruovať pamäťové stopy po niečom, čo sa s odstupom času pokúšajú oživovať… Úskalie spočíva jednak v úsilí čo najvernejšie reprodukovať onú nereprodukovateľnú čírosť (čo môže viesť k rušivo pôsobiacej naivite rozprávačstva), jednak v úsilí o nadmernú, neadekvátnu štylizáciu, resp. až násilne akcentujúcu, ironizujúcu či karikujúcu interpretáciu pôvodného detského pohľadu. Oba tieto momenty som si uvedomovala pri čítaní tejto knižky.

Osobný rozmer textu neprekvapuje, autorkino písanie je totiž vždy dotýkaním sa (aj) samej seba. Preniká jazykom pod kožu, do najvnútornejších vrstiev žitej skúsenosti: jazykom ju ohmatáva, pôžitkársky vychutnáva, pretepľuje, pretvára. Slovami obkresľuje kontúry vonkajších a ešte viac vnútorných udalostí, presne, takmer s exaktnosťou laboratórneho experimentu, no zároveň aj s bytostným nasadením, chvíľami až v akejsi jazykovej extáze. Jazyk, možno práve preto, že autorka žije (a píše) v dvoch jazykoch, je pre ňu dôležitým prostriedkom sebanachádzania, sebapotvrdzovania, sebaidentifikácie, ale aj prostriedkom obrany, občas aj záchrany. A o čomkoľvek by písala, vždy bude jej text hovoriť aj o jazyku. Brežná chvíľami dokáže priam čarovať so slovom, jej obraznosť je vecná a zároveň snivá, jej poetika triezva a zároveň magická, v obrazoch sa prelína dokumentárna vernosť faktom s uvoľnenou básnickou fantazijnosťou… Toto všetko vyniká v knižke o to viac, že autorka akoby sa pohybovala v dvoch časoch: v detstve, o ktorom podáva správy, a v prítomnosti, ktorú, hoci explicitne takmer nenaznačenú, predsa len cítime v pozadí spomínania, a aj interpretovania zapamätaného…

Toto autobiografické spomínanie (samozrejme, s fiktívnymi prvkmi) na jednej strane podáva zhustený, výrečný, až otriasajúci dokument o dobe, o politických a v širšom zmysle spoločenských pomeroch u nás (ide o neslávne päťdesiate a polovicu šesťdesiatych rokov minulého storočia), na druhej strane celkom sa nevyhýba spomínaným úskaliam. Fenomény, ktoré autorka opisuje, sú dôverne známe celej jej generácii, nejde pritom len o rady na banány a  toaletný papier, o zhánky za úzkoprofilovým tovarom, o protekcie…. Najdeprimujúcejšie bolo rozštiepenie vedomia (privátne a verejné), morálky a vôbec správania (v rodinnom kruhu a na verejnosti); o tom, čo sa smelo vysloviť doma, bolo nemysliteľné sa čo len zmieňovať vonku. Dôvod: strach z nastavených uší, z permanentnej neistoty, kde a v kom sa skrýva udavač.

V knižke jasne rezonuje nechuť a neochota „akceptovať svet taký, aký je“, tento postoj neopustila Brežná ani neskôr, keď citlivo reaguje na neprávosti, diskriminácie, krutosti sveta. Aj cez literatúru si prisvojuje cudziu bolesť a chce ju zmierňovať slovom, a aj skutkom. Zmysel pre spravodlivosť je charakteristický aj pre jej dievčenskú protagonistku, sprvu úprimne presvedčenú o ideáloch, ktorými ju sýtili v škole. Po ,,vytriezvení“ by neraz chcela vziať na vlastné plecia zodpovednosť za dobové zlá, nepravdy, politické krivdy a neprávosti, urputne o nich premýšľa, konfrontuje proklamované ideály s vlastnou skúsenosťou, trápi sa pre obrovský nesúlad medzi nimi, hľadá riešenia. Isteže, sústredenosťou na ne sa spomínanie nevyčerpáva, miesto majú aj dievčenské priateľstvá, tajomstvá, pocity sprevádzajúce dospievajúce telo (strety s rodovo stereotypnými obrazmi o „peknom“ ženskom tele, o „správnej ženskosti“), sny o budúcnosti; túžby po krídlach, ktoré dovolia vzlietnuť; po pravde, ktorá by sa dala dosahovať vo vlastnom živote. A záver knihy naznačuje, že protagonistka sa hľadania svojej cesty nevzdá…

Etela Farkašová