Vyhľadávanie
Odtajnené básnenie
Erik Ondrejička: Na vnútornej strane viečok
Bratislava, EX TEMPORE 2004
Ilustrácie Albín Brunovský
Doslov Ľubomír Feldek
Za vnútornou stranou viečok sa skrýva prísľub básnického priestoru oddeleného od priestoru „tam vonku“. Neznamená to však voči nemu nejakú do seba uzavretú slepotu: Ondrejičkove viečka sú dvojstranným plátnom, na ktoré oba priestory premietajú, stretávajú sa na ňom, prelínajú sa v súhre a protirečeniach. Každopádne si tieto pestré prieniky našli v autorovi zapisovateľa a rovnako tak protagonistu. Pravdou je, že aj on ich hľadal v oboch úlohách, aby tak, ako to už v poézii býva, zároveň objavoval aj samého seba.
Podstatné veci o vzniku a existencii týchto básní sa čitateľ dozvie vo Feldekovom doslove, medziiným najmä to, že štyridsiatnik Ondrejička figuruje pre mnohých civilne ako inžinier a geodet, pritom doteraz úspešne utajoval svoju tvorbu – nedozvedeli sa o nej ani tí najbližší, ani svokor Albín Brunovský. Kniha tak do veľkej miery predstavuje tajný život, vnútorné zákutie, skrytý záznamník, čo môže byť milým prekvapením – odhalením pre onen blízky okruh; a čo my ostatní? Utajenie urobilo z Ondrejičku osamelého tvorcu, pokúsim sa síce naznačiť niektoré vzťahy s literárnym dianím, no spätne ho generačne či vývinovo niekam priraďovať, sa mi zdá už zbytočné. Vôbec to nemusí byť hendikep, ale na druhej strane, aby niečo v týchto kontextoch vyniklo a zapôsobilo, musí mať výraznú individuálnu hodnotu.
V dvoch častiach autor prezentuje verše z druhej polovice 80. rokov: ide zväčša o zážitkovú poéziu, polemiku ideálov a predstáv s bezprostrednou skúsenosťou, konkrétnu väzbu na okolie a ľudí. Tieto verše charakterizuje dobrá voľba východiska v Kostrovi či Válkovi, poetika populárnej piesne, expresívna obraznosť, vypätá symbolika – Ondrejičkove verše majú patinu zhudobnených textov tej doby a štylizácie prvotín Joža Urbana. Majú v sebe aj príťažlivú zádumčivú úprimnosť, štipku irónie a ich zmysel pre analýzu sa pre ďalší tvorivý pohyb stane smerodajný. V koncepcii knihy sa však čiastočne stráca, lebo proti logike času autor pred ne zaradil tri časti z básní neskoršieho obdobia i aktuálnych veršov. Reprezentujú osobnejšiu, uzavretejšiu líniu, zrelšiu kvalitu, na čo chcel autor zrejme týmto predsadením upozorniť. Dominujú ľúbostné reflexie s erotickým podtónom, spolu s vážnejšími úvahami o vlastnom osude, človeku, o básni, o pravde a sklamaní. Originálnu reflexívnu zložku dopĺňa silná pocitovosť – výpoveď sa snaží byť komplexná a univerzálna, takisto esteticky hravá. Treba však povedať, že neraz podľahla básnickým prežitkom a možno keby už predtým nevznikala utajene, autor poučený spätnou väzbou by asi odstránil kostrbaté vyjadrenia, nešikovné slovosledy a obrazy, a veru, čo-to by vyčiarkol a niektoré básne by už knižne ani nepriznal.
Nedostatky však patria k tejto poézii ako pokojný prúd dikcie zvlnený túžbou po kráse a láske. Ľudská rozhľadenosť v človečej rozladenosti – to je Ondrejičkova individuálna cesta v poézii. Ak ju niektorí čitatelia absolvujú, možno si tiež povedia, že bol najvyšší čas odtajniť ju.
Radoslav Matejov
