Vyhľadávanie
Útla knižka poézie s príjemným dizajnom (Pavol Tupaj), príťažlivými čiernobielymi ilustráciami a farebnou obálkou od významného výtvarníka Helmuta Bistika sa skladá z dvoch kompozičných častí a obsahuje 39 básní. V knihe je zaujímavá poznámka, že rukopis bol dokončený už v roku 2018, čo by nasvedčovalo vzhľadom na rok vydania tomu, že Sogel je precízny, záleží mu na príjemcovi i na sebe. Hoci ide o knižný básnický debut, Ivan Sogel (1953) nie je začiatočníkom – poéziu publikoval v renomovaných literárnych časopisoch a ako rozhlasový redaktor, činoherec, dramaturg a umelecký riaditeľ Bábkového divadla v Košiciach vydal teoretické štúdie a knižné publikácie z tejto oblasti.
Sogelov knižný básnický debut O morskej reči predstavuje verše o pocitoch lyrického subjektu, ktoré sa rozvíjajú prevažne kdesi pri mori, medzi prímorskou architektúrou, v minulých dobách, no svojou silou pretrvávajú. Autor používa 2. osobu jednotného čísla, prihovára sa komusi nepomenovanému, možno iba tušenému objektu. V pozadí pocitov lyrického hrdinu je stále prítomná žena (?), túžba (?), láska (?), spomienka (?) – všetko v neistých náznakoch, a preto pre príjemcu (čitateľa) nastupuje možnosť a potreba „hádať“, dopĺňať, byť v priestore a čase, ktorý nie je presne určený, hoci v náznakoch je tu krajina, v ktorej hrdina zažíva to, z čoho sa vyznáva: „už dávno ma opustila tráva / zostala len rosa / a kvet mi peľom máva“. (s. 14) Jeho myšlienky sa stále točia okolo vzťahu – minulého? súčasného? alebo mysleného s túžbou po partnerskom vzťahu alebo so smútkom za vzťahom pominutým.
V Sogelových veršoch zohráva dôležitú úlohu príroda a architektúra. Dokázal nápadito skĺbiť prírodu a vzťah k žene, vo vzťahu lyrického subjektu k obom nachádza podobenstvá, jedno i druhé je mu príjemné. Vyjadrenie pocitov lyrického hrdinu (často jeho smutných stavov), ktoré prisudzuje fiktívnej 2. osobe, je založené na prírodných motívoch a na zvláštnom splývaní psychických stavov oboch subjektov s prírodnými procesmi. Podobne je to so stvárnením dávnovekej architektúry; všetko esteticky príťažlivé, krásne, zjednocuje do množiny, na ktorú spomína. Vzťahy sú uložené vždy v hmlistom prostredí, na hranici skutočnosti a sna, spomienky a prítomnosti a možno je to iba predstava („dlho sa rozprávate o minulosti / ktorá takmer pri každom riadku zabolí“, s. 22). Autor dosahuje stav neurčitosti zásluhou vyjadrenia hlbokých asociácií a neistôt („chceš vymeniť svoju beznádej / za nádej“, s. 20). Vo veršoch sú pocity stvárnené takmer vždy dvojznačne; príjemca je v napätí, čo platí – reálny alebo fiktívny vzťah, spomienkový alebo súčasný, alebo dokonca túžobný. V niektorých básňach však autor dopovedúva (spravidla vo dvoch záverečných veršoch) riešenia, zmysel, čo pôsobí trochu navyše.
Druhá časť zbierky obsahuje básne, ktorých názvy sa zásadne začínajú písmenom (predložkou) O – a v niektorých uplatňuje v značnej miere anaforu, čo vytvára príslušnú gradáciu. Tá sa raz končí pozitívnym vrcholením, inokedy zostupom, až stratením príjemných pocitov. Básne sú však optimistickejšie než v prvej časti zbierky, zdá sa, že lyrický subjekt naplnil svoju túžbu, no pripúšťa po jej nenaplnení priľnutie – blúdenie v prírode, „aby pochopili večný kolobeh / ničivej sily a vášnivej lásky...“ (s. 65) Lyrický subjekt vytriezvieva z istého nadšenia, „múdrie“, väčšmi sa zamýšľa nad základnými pravdami života. Aj tu je častý motív mora ako hlbokého a ťažko poznaného fenoménu, čo asociuje hĺbku psychiky citlivého subjektu.
Pre celú Sogelovu zbierku je typická vysoká metaforickosť; je silná a dobrá, obyčajne navodzuje napätie v pocitoch lyrického hrdinu a ono sa „vysvetlí“ spravidla v závere básne. Z formových znakov možno uviesť absenciu veľkých písmen a interpunkcie, prevahu 2. osoby jednotného čísla i náznaky rýmov. Absencia interpunkcie má svoje opodstatnenie vo veršových presahoch, ktoré poskytujú viacero významov vypovedaného: „stačí keď bolesť uniká do zabudnutia / všetko ustrnie aspoň načas / zastaví sa chvíľa.“ (s.7)
Kniha Ivana Sogela pôsobí svojou tematickou sémantikou pesimisticky, vyvoláva smútok prezentovaný lyrickým subjektom, ale nájdeme v nej aj konštatácie v podobe reflexií (o poézii, o vzťahoch medzi ľuďmi) a sentencií, ktoré prinášajú pozitívne riešenia. „stačí keď bolesť uniká do zabudnutia.“ (s. 7)
Ivan Sogel: O morskej reči
Košice: Pectus, 2022
