Vyhľadávanie
Ako bič?
Peter Šesták: Nahá profesorka, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009
Nie je gýč ako gýč – sú gýče nevinné a sladké, no sú aj gýče ako bič. Najnovšia kniha Petra Šestáka Nahá profesorka sa k brakovitosti priznáva už v podtitule: Súčasný literárny gýč. Tento nelichotivý atribút mal v pôvodne mienenej sebairónii slúžiť azda ako druh obchodnej značky, no kritický zrak distingvovaného čitateľa v ňom rýchlo rozpozná skutočnú hodnotu tovaru.
Nahá profesorka je až natoľko holá (ako protagonistka i doslovne, no ako kniha, čo je už horšie, holá aj od akýchkoľvek nánosov sofistikovanejšieho umeleckého stvárnenia), že v nej pomaly niet čo odkrývať. Z kompozície zaujme nanajvýš zápletka: asi dvadsiatke bývalých spolužiakov príde pozvánka na pomaturitné stretnutie po desiatich rokoch. Autor postupne predstavuje tie najrozmanitejšie charakterové kreatúry: vyzývavú Kleopatru, popleteného Róberta, frajerkára Quida, tlstú lúzerku Ľubicu, podpapučového Emila, nežnú prostitútku Žofiu, poetického melancholika Jozefa či Doda, notoricky zaťaženého pohľadom do ženských výstrihov.
Úmorne humorným vykresľovaním životných údelov jednotlivých „takmertridsiatnikov“ sa však autorove kreatívne ambície končia. V ceste k plnokrvnejšiemu výkonu stojí nadmerné verbalizovanie, vatovanie fragmentárnych príbehov dookola sa opakujúcimi informáciami (napr. ako veľmi je Barbora háklivá na prezývku Barbie a pod.). Značne oklieštený dej je pozliepaný z náhodných, v živote nepravdepodobných udalostí: večne nadržaná Lenka sa chystá na rande, do cesty sa jej však náhodou pripletie bývalá spolužiačka; a ten pán randechtivý je nakoniec náhodou tiež ich spolužiak. Pravdaže, náhodou Emil, ktorého žena je vykreslená ako tá najneznesiteľnejšia xantipa, a jej náhodná žiarlivosť je až taká chorobná, že sa s ním ako jediná z partneriek objavuje aj na samotnom stretnutí.
Podobne nepresvedčivými fabulačnými ťahmi sa hmýri celá kniha – jej hlavnou intenciou je pobaviť. Vyznávači kocúrkovskej zábavy sa zasmejú vari i schuti, náročnejšiemu čitateľovi však smiech na perách občas primŕza. Za náznak vážnejšej práce s témou možno paradoxne pokladať len bezzubú satiru politiky (cez postavu Igora, ktorý sa ako zamestnanec ministerstva kultúry z nudy od rána do večera pozerá na hodinky). S bohapustou gýčovou iróniou autor pranieruje hlavne náboženské pokrytectvo: jeho stelesnením je premodlená Kristína, naoko šedá kostolná myška, ktorá manželovi so železnou pravidelnosťou odopiera realizáciu prirodzených mužských túžob, ktorá sa však v jeho neprítomnosti necháva (ako inak, v náručí mladého milenca) unášať tými najstrhujúcejšími erotickými hrami. Narážky na sexuálne pikantérie či priamo ich opisy však pričasto prekračujú hranicu opodstatnenosti...
Ján Čakanek
