Nahá v tŕní – Stanislava Repar – Rozmazané básne

Rozmazané básne

Rozmazané básne

Stanislava Repar: Nahá v tŕní, Levoča, Modrý Peter 2006

  ...trápia nás nejasné, rozmazané veci. / Rozmazaná identita. Rozmazané vzťahy. (...) rozmazaná komunikácia; / toto je to ustavičné ,skákanie nad priepasťou‘, / ,vstupovanie do čiary‘, drahá sestra?“ Aj niekde tu sa v „rozmazaných“ veršoch Stanislavy Repar nachádza onen povestný neuralgický bod, to citlivé miesto, ktoré núti vziať do ruky papier a vyjadriť sa básňou. „Rozmazanou“ básňou.

  Keď však spomínam slovo rozmazané, ide aj o akési „pohrávanie sa / v štruktúrach“. O akúsi „dunivejšiu ozvenu, ktorú by bolo treba zasadiť do poľa.“ A to pole, to je aj priestor, aj hocijaké miesto, kde sa stretávame v jazyku, kde sa stretáva čitateľ s autorom.

  Tak v prvej časti knihy nachádzame rozmazanosť ako problém dnešného človeka. Hľadanie sa a hľadanie toho, kým môžem byť. Heidegerovské dasein ako možnosť, ale rovnako aj hranica („tanec na zrkadle“). Hľadanie autentickosti bytia a hlavne prežívania tohto bytia. Rozmazanosť ako balans nad minulosťou, nad vyrovnávaním sa s ňou. Ako opozícia protikladov, boj, z ktorého sa nemožno dostať víťazne, pretože by to znamenalo príliš ostrú hranicu – a tá v poézii Stanislavy Repar nemá čo hľadať. Sama sa preto pýta: aký je rozdiel medzi Zabíjaním milencovZabíjaním mileniek? Aký je rozdiel medzi rezigovanýmresignovaným telom, jazykom, časom? Až sa dostávame k rozmazanosti ako dvojexpozíciidichotómii, ale nielen v zmysle čierne a biele, áno a nie, ale aj ako hľadania akýchsi medzistupňov, príp. univerzálnosti („Kríž je našou jedinou vlasťou, / napísala Simone otcovi; // ak áno, mohol by nás priviesť k ústiu bez toho, / aby sme opustili svoj prameň, povzbudiť / univerzálnu dimenziu miesta a času našich / usmrcujúcich životov.“)

  Hlavnou osou knihy je pomerne rozsiahla básnická skladba Razpokalipsa, ktorá nielen formálne, ale aj po obsahovej stránke tvorí akýsi zenit zbierky. Zážitková limitovanosť jej súkromia, ktorá je známa z jej predchádzajúcich knižiek, sa tu prehlbuje a posúva „smerom k postomodernistickej analýze výpovedných kompetencií jazyka“ (J. Šrank). „Trhlina v trhline – to by mohla byť príležitosť / povedať viac, zamlčať / všetko,“ a tak pomedzi trhliny (textu, príbehu...) k nám prenikajú malé útržky jedného autorského sveta, príp. svetov („Ako sa vrátiť k hraniciam tiel, na ktorých stoja / rôzne svety...?“).

  Posledná – tretia časť knihy prináša básne, ktoré čitateľsky „najviac riskujú“. Rozmazanosť v intencii krajnej postmodernej dekompozície jazyka a básne vôbec.

  Takto by sa dalo v opise knihy pokračovať aj ďalej a ísť čoraz hlbšie. Lenže básne Stanislavy Repar sú rozmazané aj inak – v zmysle akejsi neurčitosti, nejasnosti zámeru. Táto postmoderná hra na intelektuálstvo jednoducho Repar nesedí. Poetika jej predchádzajúcich kníh je omnoho silnejšia. Básne vyznievajú učene, ale stratila sa v nich akási vnútorná žiara, náboj. Poézia to však stále je...

Radoslav Tomáš