Vyhľadávanie
Mária Danthine Dopjerová: Francúzsko krížom-krážom alebo od Paríža po Marseille
Bratislava: Slovart, 2020
Francúzsko sú neskoré raňajky na bulvári Ménilmontant, večera v Closerie des Lilas, samota na opustenom Place Dauphine, tá vždy. Legendárna Café de Flore, kde ničnerobením prečkávam, kým hlboký hlas zvonu na kostole Saint-Germain odbije celú hodinu a potom ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu, bim-bam. Kníhkupectvo na Montmartri, tam, úplne na kopci, kde si pýtam lapajúc dych súborné dielo Georgesa Pereca, ktoré aj tak prečítam doma v skvostnom preklade Michaely Jurovskej.
Áno, všetci sme zbláznení do Paríža. „Mais Paris, ce n'est pas la France!“ hovoria Francúzi. Nemyslite si, vy, čo ste zbláznení do Paríža, že už viete, čo je Francúzsko. Paríž nie je Francúzsko. Lenže čím iným by bol? V Paríži je Francúzsko pomiešané so svetom až tak, že je tým najfrancúzskejším z celej krajiny.
Ale pokojne spomaľme a prejdime sa krajinou, kde údolia, regióny a mestá majú mená ako najslávnejšie jedlá a nápoje sveta. Lebo tie sú práve odtiaľ. Francúzsko plné farieb a tichého rytmu. K tomu si vezmime do ruky knižku Francúzsko krížom-krážom alebo od Paríža po Marseille spisovateľky Márie Danthine Dopjerovej v nádhernej úprave Márie Rojko.
Jej aj moje Franúzsko je biely jemný porcelán vypálený v Limoges, aký som objavila na mojej najobľúbenejšej ulici a už sa nepozrela na žiadny iný. Možno tapety, ktoré zdobia Versailles aj časť môjho domu. Francúzsko sú vypletané stoličky na chodníkoch kaviarní. Kolotoče na námestiach, ale aj tie schované v čudesnom a ligotavom Múzeu jarmočných umení. Francúzsko sú Chagallove vitráže v katedrálach v Metz a v Remeši, v meste, o ktorom sa raz, dúfam, veľa dozviem. Neskorá lyžovačka v snehom zapadnutom Chamonix, tajomný Grenoble s purpurovými riekami a Mont Blanc, ten samozrejme. Francúzsko je ten najvyšší vrch Európy, ktorý okrem hory, čo štipkou patrila aj Štefánikovi, dal meno zákusku zo šľahačky, čokolády a gaštanovej pasty (všetko francúzske), ktorý stvoril najslávnejší francúzsky cukrár Antoine Rumpelmayer; vlastne on nie je francúzsky, je to Anton Rumpelmayer zo slávnej rodiny bratislavských staviteľov veľkolepých palácov.
Francúzsko sú nielen gaštany, ktoré nás zohrievajú v daždivé a studené popoludnia v uliciach a parkoch, či ustrice – najlepšie sú podľa Márie v Arcachone –, ktoré som sa tu naučila jesť. Zemiaková kaša so štipkou muškátového orecha a veľa masla, pór v dijonskej omáčke a veľmi, veľmi pomaly pečené kačacie stehno. Francúzsko sú – ako nás učí Mária – sušené slivky z Agenu, sardely z Collioure, nugát z Montélimaru, syry z Auvergne, Saint-Nectaire či Meaux, slimáky z Burgundska, pastilky z Vichy, anízky z Flavigny či lekvár z lupienkov ruží z Provins. Alej aj bájky zo Château-Thierry, cínoví vojačikovia z Compiègne či hlúposti z Cambrai. Najkrajšia modrá, ktorú treba hľadať v katedrále v Chartres. „V stredoveku sa modrá stáva kráľovskou farbou, farbou konzervativizmu, neskôr kráľovskou farbou. Modrá farba je zo všetkých farieb moja najmilšia. A modrá v katedrále v Chartres je jednou z najkrajších vecí, akú som mala možnosť vidieť.“ Francúzsko je mnoho odtieňov a podôb modrej – polnočná modrá je farbou atramentu môjho plniaceho pera.
Francúzsko je pre mňa parfum od Hermès a parfum od Diora. Červený rúž. Francúzsko sú zámocké záhrady, kde nie je dovolené nič, azda len pétanque kdesi na okraji, ale aj lúky, kde je dovolené všetko. Rieky, s ktorými Francúzi vedia dokonale splynúť v objatí. Chatou s ostrovom impresionistov, kam ma vzal maliar, ktorého obrazy sa mi vlastne nikdy nepáčili. Francúzsko sú nekonečne krásne cesty autom, kde tabule s kilometrami uvádzajú vzdialenosti, čo sa ľuďom z malej krajiny uprostred Európy škodoradostne vysmievajú. Francúzsko sú slzy, ktoré mi vyhŕknu, keď sa krajine a ľuďom v nej stane niečo príšerné. Francúzsko, to je noc v cudzom hoteli v Pontaillac, kde ma hladí posteľná bielizeň a kde sa dookola pýtam, prečo, prečo tu vlastne nie si so mnou?
Francúzsko sú stovky kníh, ktoré asi nestihnem prečítať, a filmov, ktoré mám odložené nielen v srdci. Nespočetne šansónov, ktorým kraľuje pár mužov a jedna žena, a slová ktorých ma naučili aspoň trošku rozumieť tomuto krásnemu jazyku.
Francúzsko je pláž v Normandii na jeseň. Alebo v skorú jar? Vietor, muž, žena a pes. Kniha o Mont Saint-Michele. Starožitníctvo v Mortagne-au-Perche, odtiaľ mám padlého anjela bez krídel, tmavovlasého dospelého fešáka, ktorý sa vôbec netvári sväto. Kašmírové pulóvre a hodvábne šaty, ktoré ma naučili Francúzky nosiť aj v zime. Francúzsko je Champagne Barbier v Pévy, kde uprostred nekončiacich viníc vyrába rodina mojej kamarátky už mnohé desaťročia šampanské. Skvelé. Nepijem alkohol, ale tá sladkastá vôňa neskorého leta mi šumí v nose ako krásna spomienka. A ďakujem Márii Danthine Dopjerovej za knižku, ktorá prebúdza vône.
