Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa - Marcela Veselková - Na noži - Najzvláštnejšie je dočítať to

Na noži

Najzvláštnejšie je dočítať to

Marcela Veselková: Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2005

  Každý text – i poetický – je vo svojej podstate „samovražedný“ a teda smrteľný. Vždy bude kúsok po kúsku zanikať. Každá forma a štýl raz upadnú, nahradia ich „modernejšie účesy“. A tak je to v poriadku. Neznamená to ale, že básne sú pars pro toto nejaké módne salóny. Vždy jestvujú nejaké atemporálne prvky či základné procesy, ktoré ostávajú písaniu vlastné, nech sa robí, čo chce. Problém nastáva, keď ich neoddelíme od povrchného obmeňovania a štylizujeme sa do pozície „my a nikto iný“.

  Vysoká miera podobnej štylizácie, ktorú sa Marcela Veselková rozhodla vložiť už do názvu svojej prvotiny, je príznačná aj pre celý zvyšok knihy. Je to štylizácia, ktorá neznamená vytváranie autorskej osobitosti, ale sebatrýznivé až silne existencionálne riešenie ľúbostných vzťahov a vlastného miesta vo svete. Bohužiaľ, to často vedie aj k týraniu čitateľa. Spomenuté existencionálne problémy sa evokujú hneď prvou básňou o krádeži dokladov. Lyrický subjekt sa stáva človekom bez mena, adresy, minulosti. Po tomto Veselková pokračuje v beatnicky orientovanej poézii, s uvoľnenou lexikou a drsnou výpoveďou. Hlavnou témou jej básní, ako som už naznačil, je vzťah muža a ženy, resp. chlapca a dievčaťa. Často ide o problémy adolescentné až postpubertálne. Báseň tu funguje ako spoveď, lyrický denník. Je to text, ktorý vlastne nevie povedať veci inak ako ostatní ľudia, ale predovšetkým musí kričať – snáď inak by bol zbytočný. Je to škoda, lebo práve takto vzniká presne to, čo nie je poézia, takže je naozaj zvláštne čosi také dočítať...

  Veselkovej básne – ako sa dočítame na prebale knihy – „sú rozhodujúcim svedectvom mladej generácie o sebe a o dobe, v ktorej vyrastá“. Svedectvom možno áno, to ukáže čas, ale poéziou rozhodne nie. Nastúpená cesta autorky je už dávno prechodená a štýl jej kráčania je vyšlý z módy už nejaký ten piatok. Či to takto ostane a Veselková sa dostane zo spomenutej pozície „ja a nikto iný“ k poézii, záleží na nej.

Radoslav Tomáš